Pri príležitosti 87. výročia Viedenskej arbitráže sa 2. novembra 2025 o 15:00 v Dome Matice slovenskej v Dunajskej Strede uskutoční spomienková slávnosť. Čo sa udialo pred 87 rokmi?
Už v Mníchove v septembri 1938 Maďarsko presadilo tému svojich územných požiadaviek do rokovania vtedajších štyroch európskych veľmocí. Uzatvorená Mníchovská zmluva, ktorá de facto rozhodla o rozpade Česko-Slovenska, obsahovala aj bod o uspokojení územných nárokov Maďarska do troch mesiacov. Po neúspešných vzájomných rokovaniach medzi Česko-Slovenskom a Maďarskom o tomto bode nakoniec rozhodli veľmoci. Stalo sa tak 2. novembra 1938 vo Viedni v hoteli Belvedere, kde ministri zahraničia Nemeckej ríše a Talianska rozhodli, že časť južného Slovenska (20 % z jeho územia) ako aj časť Podkarpatskej Rusi (12 %) bude pripojená k Maďarsku.
Po vynesení rozsudku Viedenského arbitrážneho súdu, na ktorom sa za maďarskú stranu zúčastnili Kálmán Kánya, Pál Teleky, Andor Jaross a János Esterházy, bolo z odtrhnutého územia južného Slovenska násilne vyhnaných či donútených odísť približne stotisíc Slovákov (len do konca roka 1938 ich bolo 50 tisíc). Pre tých, čo zostali, sa začala doslova kalvária.
Štátne orgány režimu horthyovského Maďarska, podporované aj časťou zradikalizovaného maďarského obyvateľstva, sa v tomto období bezprávia v rokoch 1938 – 1945 dopustili voči slovenskému obyvateľstvu nasledovných zločinov proti ľudskosti:
- systematické porušovanie ľudských práv a slobôd Slovákov a iných nemaďarských etnických skupín občanov obzvlášť závažným spôsobom, na základe ich etnickej príslušnosti či ich politických názorov,
- prípady vrážd a znásilňovania slovenského obyvateľstva,
- kruté fyzické a psychické mučenie zadržaných Slovákov, nie raz s trvalými následkami, používanie brutálnych metód pri vyšetrovaní,
- živelné hromadné rabovanie a vyháňanie Slovákov z ich domovov spojené s bitím a so stratou majetku,
- organizované násilné a nezákonné vyhnanie Slovákov za použitia nátlaku a ozbrojenej sily,
- svojvoľné zbavovanie občanov majetku a porušovanie ich vlastníckeho práva,
- násilné zadržiavanie Slovákov v maďarských koncentračných či pracovných táboroch (napr. Štúrovo, Tomášikovo, Veľká Kaniža, Čanádpalota, a i.),
- neustále predvolávanie na výsluchy, opakované domové prehliadky rodín Slovákov hocikedy, aj v noci, s cieľom vyštvať ich z obsadeného územia,
- hromadné prepúšťanie Slovákov zo zamestnania v štátnej správe, čím stratili živobytie a boli donútení k odchodu (vyše 700 železničiarov, učitelia, štátna správa atď.),
- zrušenie vyplácania dôchodku s cieľom znemožniť Slovákom v dôchodkovom veku dôstojný život v starobe a donútiť ich k opusteniu svojho obydlia a štátu,
- rušenie slovenských základných a stredných škôl, alebo ich pomaďarčovanie,
- pálenie slovenských kníh a celých knižníc,
- vyhnanie slovenských rehoľníkov, rehoľníčok a kňazov z etnických dôvodov,
- prekladanie slovenských učiteľov a kňazov do južnejších maďarských obcí, aby stratili kontakt so slovenským ľudom a aby sa pomaďarčili,
- rušenie slovenských omší a ich nahrádzanie maďarskými,
- zákaz slovenskej tlače a spolkov,
- prednostné nasadzovanie Slovákov a príslušníkov ďalších nemaďarských národov do bojov na východnom fronte
Horthyovské Maďarsko sa zachovalo vierolomne a odsúdeniahodne aj po vzniku Slovenského štátu 14. marca 1939. Hoci tento diplomaticky hneď uznalo, už 23. marca 1939 vpadlo na východné Slovensko so 40 tisíc vojakmi.
Pripomenieme si obdobie našej slovenskej histórie napriek tomu, že je zo strany štátnych orgánov SR prehliadané a rozsiahle krivdy spáchané voči Slovákom v tomto období sú zamlčiavané.
Zdroj feed zsi.sk
