Čo Sovieti celé desaťročia tajili?
Dňa 12. apríla 1961, pred 64. rokmi, svet ohromila správa, že
na cestu do vesmíru sa vydal prvý človek. Jurij Alexejevič Gagarin s pomocou rakety Vostok 1 obletel jeden krát planétu Zem a vrátil sa v poriadku späť.
Až po niekoľkých desaťročiach, sa dozvedáme ďaľšie utajené skutočnosti o tejto historickej udalosti.
Ešte začiatkom r. 1959 zvolal hlavný sovietsky raketový inžinier a konštruktér kozmických lodí Sergej Pavlovič Koroľov poradu. Prítomní mali odpovedať na otázku: „Kto má letieť do vesmíru?“ Sám pritom vyslovil názor: „Najlepšie sa na to hodia dobre vycvičení letci, predovšetkým stíhači. Ideálni by boli skúšobní piloti.“ A zároveň nadiktoval požiadavky na budúcich kandidátov:
vek okolo 30 rokov, výška do 170 centimetrov, váha do 70 kilogramov a samozrejme absolútne zdravý.
Veliteľstvo letectva poslalo v auguste 1959 k stíhacím plukom v európskej časti Ruska lekárske komise, ktoré našli 3.461 kandidátov, zodpovedajúcich zadaným požiadavkám. Z nich nakoniec ostalo 206 mladých pilotov, zaradených do ďalšej etapy výberu. Nasledujúce vyšetrenia boli tak prísne, že ich ani títo piloti, ktorých zdravie všetci starostlivo sledovali, do tej doby nezažili.
Začiatkom roku 1960 vybrala komisia 20 stíhačov, medzi ktorými bol už aj Jurij Gagarin. Spolu s ním sa dostali do najužšieho výberu kandidátov aj Vladimír Komarov, Alexej Leonov, či German Titov. Zatiaľ čo Američania prijali do prvej skupiny skúšobných letcov, ktorí nalietali aspoň 1.500 hodin, Sovieti tak prísni neboli. Gagarin dovtedy strávil vo vzduchu len 230 hodin, Titov 240 a Leonov 250.
20 je už veľa!
14. marca 1960 začala v Moskve výuka budúcich kozmonautov. Raketovú techniku, dynamiku letu, konštrukciu lode a jej jednotlivých systémov im prednášali tí najlepší odborníci. Nasledovali pobyty v izolácii, parašutistický výcvik, prežitnie v pustatine, vo vákuovej komore i na centrifúge. Nechýbali ani činnosti v stave beztiaže.
Trénovať súčasne celú dvadsiatku uchádzačov však nebolo možné. Na jeseň 1960 preto vybrali menšiu skupinu a nakoniec sa šéfovia zhodli na šestici: Gagarin, Kartašov, Nikolajev, Popovič, Titov a Varlamov. Kartašov odpadol po jazde na centrifúge. Po osemnásobnom preťažení mu lekári našli na chrbáte mikroskopické krvavé podliatiny a radšej ho z ďalšej prípravy vyradili. Varlamov skončil pri kúpani v neďalekom Medveďom jezere, kde skočil po hlave na plytčinu a pohmoždil si chrbticu. Nahradili ich Neľubov a Bykovskij.
Havária spôsobila zdržanie
Na jeseň, 25. septembra 1960 oznámil viceprezident sovietskej Akadémie lekárskych vied Vladimír Timakov: pripravujeme let človeka do vesmíru! Tak sa svet o tomto pláne po prvýkrát dozvedel z oficiálneho zdroja. Štátna komisia a konštruktéri predpokladali, že k letu dôjde ešte do konca roku 1960.
Ak by sa podarili nasledujúce dve výpravy so psami, v tretej lodi by už mohol sedieť človek.
Lenže 24. októbra otriasla kozmodrómom havária. Pri tankovaní vybuchla bojová raketa R-16. Zabila 92 ľudí vrátane maršála delostrelectva Mitrofana Nedelina. Jeho smrť však Moskva nemohla len tak utajiť a preto aspoň zahmlila príčinu úmrtia a tvrdila, že zahynul pri leteckom nešťastí.
Pred tým, ako v rakete poletí človek, preto museli dve bezpilotné rakety absolvovať po jednom oblete Zeme. Vo štvrtok 9. marca 1961 to Sputnik 9 so psom Černuškou a figurínou „Ivanom Ivanovičom“ na palube zvládol.
Na vypustenie Sputnika 10 pozvali aj šesticu kandidátov, ktorí v sobotu 25. marca sledovali štart kozmickej lode Vostok so psom Zviezdočkou a s „Ivanom Ivanovičom II“ na palube. Sovieti zároveň skúšali rádiové vysielanie. Na palube lode bol magnetofón, ktorý prehrával rady na prípravu boršču. Tieto depeše zachytili západné sledovacie stanice a amerických odborníkov to poriadne zmiatlo.
Konečne bolo všetko pripravené na let človeka do vesmíru. Funkcionárom však vadilo Titovovo krstné meno German. Generál Kamanin preto určil prvým kozmonautom Gagarina.