My máme na Slovensku dokonca aj jedno ministerstvo, ktoré má priamo vo svojom názve nesympatické slovo „ruch“ – Áno, správne, je to Huliakove ministerstvo cestovného ruchu a športu.
Pred časom som sa téme cestovného ruchu už raz venoval, a teraz sa k nej znovu na moment vrátim. Všimol som si, že obyvatelia a samosprávy Benátok a Barcelony už majú plné zuby turistov, ktorí zaplavujú ich mesto. Asi preto, že si ho chcú užívať sami, nie uprostred davov turistov z celého sveta. Hrozná predstava, žiť v meste, kam sa deň čo deň valia zahraniční návštevníci po desiatkach tisícov. Nechcel by som tam bývať. Alebo mať chalupu v malebnom Vlkolinci a pozorovať tie procesie zvedavých turistov, čo to tam chodia deň čo deň obdivovať a nakúkať ľuďom do dvorov a záhrad. Vraj sa na cestovnom ruchu dá dobre zarábať a zvyšovať HDP. Nepopieram, ale všetko s mierou, ľudia boží, inak to tu stratí svoj pôvodný slovenský kolorit a staneme sa obyčajnou komerčnou atrakciou. To je ale len môj osobný názor, lebo taký stánkár na Štrbskom Plese alebo v Smokovci, čo tam predáva cigánsku pečienku a drevené suveníry za nekresťanské ceny, má na to určite iný názor.
Súvisí to s tým, že jednoducho nemám ruch rád od ranného detstva, a ten cestovný už duplom nie. Ruch ma unavuje a lezie mi na nervy. Preto sa netrmádzgam po svete ale vyhľadávam a vychutnávam ticho. Veď sa pozrite, rozumní ľudia si predsa chcú kúpiť dom alebo chatu v nejakej tichej štvrti, nie niekde kde je hluk a rev. To je aj môj prípad. Okolo mojej drevenice vedie značkovaný turistický chodník, ale našťastie tadiaľto prejde za mesiac možno jeden turista , väčšinou ani to nie. Zaplať pán Boh, doslova ideálne nervové sanatórium na konci sveta. Agilný Huliak chce na Slovensko priťahovať čo najviac solventných zahraničných turistov, ale ja si spomínam na rozhovor, ktorý som pre môj časopis v angličtine robil v júli 1993 s jedným kanadským profesorom na Štrbskom Plese a ten si nesmierne pochvaľoval, že Tatry ešte nie sú tak beznádejne preplnené a skomercionalizované ako pohorie južnej Sierra Nevady v Amerike. Lenže to už dávno neplatí a my naopak obdivujeme a berieme si za vzor preplnené Zakopané, kde sa to turistami len tak hemží. Prosím, proti gustu žiadny dišputát. Z niečoho naše chudobné Slovensko musí žiť, okrem masovej výroby áut a elektrickej energie.
Kráľovstvo za zapadákov. Nič proti ľuďom, ľudia sú vcelku fajn…. ak sú fajn. Lenže ak nie, je to problém. Patrím k tvorom, ktoré okolo seba nešíria hluk. Absolútne tichý človek, žiadne nahlas pustené rádio, žiadna párty s grilovačkou a bujarým mulatšágom na záhrade do neskorých nočných hodín. Ideálny sused. Ak chcete mať ideálneho tichého suseda, vrele vám odporúčam seba. Seba by som za svojho suseda chcel mať aj ja. Takých ľudí sa veľa zmestí, či v paneláku alebo v chatovej oblasti. Sú ale takí, ktorí okolo seba potrebujú ustavičný hlasný ruch a rozruch, hlasnú hudbu a dávať neustále najavo „som tu, treba to vziať na vedomie“, lebo žiť znamená robiť hrmot, hluk, krik a zabávať sa hoci aj do neskorej noci.
Zapadákovy, tie romantické mĺkve slovenské zapadákovy, sa nám nenávratne míňajú lebo civilizácia a rozpínavý človek má tendenciu rozťahovať sa a natlačiť sa aj tam, kde by nemal byť. Možno kdesi na krajnom severovýchode Slovenska, na hraniciach s Poľskom, také zapadákovy ešte sú – malé osady s pár skromnými domami, v ktorých bývajú už len starí ľudia – bez mobilného signálu a bez záujmu o svet v okresnom meste (napr. Svidníku a podobne). Na Orave sa tiež čosi ešte môže nájsť, a aj tu na Kysuciach, ale veľa toho už nebude.
Cez týždeň som tu v mojej malej osade s piatimi chalupami sám. Celkom príjemné lebo keď tak počúvam tie ranné správy a hlásenia o dopravných kolapsoch a zápchach, gratulujem si, že sa ma to už netýka. Zostaneš trčať v kolóne v nejakej beznádejnej zápche a máš definitívne po nálade. Praží ti na auto, upíjaš si z fľaše s minerálkou lebo ti je horúce, potíš sa a potrebuješ strážiť svoj pitný režim. 1/2
Zdroj telegram
