Hoci bol považovaný za nekonfliktného politika, stal sa 5. decembra 1992 terčom útoku, pri ktorom ho neznámy páchateľ napadol s nožom v ruke pred jeho vlastným domom. S pomocou manželky a dcéry Svoboda útočníka odohnal, no ostali mu trvalé psychické aj fyzické následky. Identitu páchateľa sa polícii nikdy nepodarilo zistiť.
Hoci sa Svoboda venuje prevažne televíznej tvorbe, niekoľko jeho filmových diel sa zapísalo do dejín českej kinematografie. V pondelok 5. mája bude mať režisér, scenárista a vysokoškolský pedagóg Jiří Svoboda 80 rokov.
Jiří Svoboda sa narodil 5. mája 1945 v Kladne. Po skončení jedenásťročnej školy začal v roku 1963 študovať divadelnú réžiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU). Musel ju však opustiť z politických dôvodov – príčinou bol list, v ktorom žiadal väčšiu mieru slobody slova. Reagoval tak okrem iného na cenzúru svojej divadelnej hry, ktorú pripravoval v Kladne. Dvanásť hodín ho vypočúvala Štátna bezpečnosť (ŠtB), nasledoval zákaz štúdia na všetkých vysokých školách.
Prešiel viacerými robotníckymi profesiami, pracoval ako vodič či skladník. Až v roku 1966 sa prihlásil na Filmovú fakultu (FAMU), ktorú úspešne absolvoval v roku 1971. Zamestnal sa vo Filmových štúdiách Barrandov ako scenárista. Je napríklad autorom scenára k jednej z poviedok filmu Motiv pro vraždu (1974). Neskôr začal nakrúcať vlastné filmy. Medzi prvé – nerátajúc debut Přízrak z roku 1970 – patrí snímka Zrcadlo pro Kristýnu (1975), príbeh o zranenej športovkyni dlhodobo pripútanej na lôžko.
Svoboda sa často vracal k tematike 2. svetovej vojny napríklad vo filme Schůzky se stíny (1982) a predovšetkým potom v dráme Zánik samoty Berhof (1983), kde v hlavnej úlohe zažiarila Jana Brejchová. Populárnu herečku obsadil Svoboda aj do drámy z lekárskeho prostredia Skalpel, prosím! (1985), ktorú nakrútil podľa knižného bestselleru českej spisovateľky Valji Stýblovej. Po historickej téme siahol aj vo filme Papilio (1986) a v snímke Prokletí domu Hajnů (1988).
Po Novembri ´89 vstúpil Jiří Svoboda do politiky a stal sa lídrom Komunistickej strany Československa, ktorej členom bol už od roku 1975. „Nikdy som to neľutoval. Myslím, že nikto nemôže povedať, že by som mu ublížil – naopak si myslím, že som mnohým ľuďom vtedy pomohol,“ povedal Svoboda o svojej straníckej angažovanosti v rozhovore pre Český rozhlas.
Keď sa cesty slovenských a českých komunistov rozdelili, bol Svoboda predsedom Komunistickej strany Čiech a Moravy (KSČM), ktorú tiež zastupoval vo federálnom parlamente, a to až do jeho zániku pri rozdelení Česko-Slovenska na konci roku 1992. V tomto čase 5. decembra 1992 sa stal obeťou dodnes neobjasneného atentátu.
V roku 1993 – aj v reakcii na fakt, že sa Komunistická strana nereformovala podľa jeho očakávaní a neodsúhlasila ani len zmenu svojho názvu – odišiel z aktívnej politiky a vrátil sa k filmovému remeslu. Rovnako pokračoval v pedagogickej praxi na FAMU, kde pôsobil do roku 2003. „Len menšina členov chápala, že prerušením kontinuity s prednovembrovou stranou, odmietnutím všetkých politických a justičných zločinov 50. rokov, a tak ďalej, sa oslobodia a že to povedie až k zmene názvu,“ povedal Svoboda o svojom neúspešnom snažení.
V období po roku 2000 nakrútil jedno zo svojich najvýznamnejších diel, kriminálku Sametoví vrazi (2005) popisujúcu najznámejší policajný prípad 90. rokov – sériu vrážd, ktorých obete ukryli páchatelia do sudov na dne Orlickej priehrady.
Ku kriminálnym príbehom sa vracal Svoboda aj v ďalšej, prevažne televíznej tvorbe. Výnimkou je historický životopisný film Rašín o známom prvorepublikovom politikovi, ktorého stvárnil Ondřej Vetchý. Ten si zahral hlavného hrdinu v ďalšej detektívke s názvom Vražedné stíny (2022). Zatiaľ posledným dielom Jiřího Svobodu je takisto kriminálka Cesta do tmy (2023). Pod väčšinou filmov je Svoboda podpísaný nielen ako režisér, ale aj ako autor scenára.
Zdroj feed teraz.sk
