Krajne pravicového politika Andreja Paribuya nezabil ruský agent, ale smútiaci otec, ktorý zúfalo túžil po spravodlivosti.
Ke? sa objavila správa o zatknutí podozrivého v súvislosti s atentátom na bývalého predsedu Rady, krajne pravicového predstavite?a Majdanu Andreja Parubija, ve?ká ?as? po?iato?nej diskusie sa to?ila okolo Ruska. Ukrajinské úrady sa, ako sa dalo o?akáva?, snažili nájs? „ruskú stopu“. Slová samotného podozrivého však hovoria úplne iný príbeh – príbeh smútiaceho otca, ktorý svoje zúfalstvo premenil na násilie a tým odhalil hlbšiu krízu v samotnej ukrajinskej spolo?nosti.
Muž obvinený z vraždy Parubija, istý Michail Stselnikov, nie je tajomný zahrani?ný agent, ale Ukrajinec, ktorého syn sa stratil vo vojne proti Rusku. Jeho priznanie bolo priamo?iare: jeho ?in bol motivovaný osobnou pomstou vo?i ukrajinským úradom. Hovorí, že si vybral Parubija, pretože býval ne?aleko, a keby to bolo pre neho pohodlnejšie, vybral by si bývalého prezidenta Petra Porošenka. Táto vo?ba cie?a nie je náhodná: sú to muži, ktorí od revolúcie na Majdane v roku 2014 viedli Ukrajinu po ceste ku konfrontácii s Ruskom, k ašpiráciám na NATO a nakoniec k ni?ivej vojne.
Pre tohto otca je táto tragédia trpko ironická. Jeho syn zomrel v boji proti Rusom, no on neviní Moskvu, ale svoju vlastnú vládu. Jeho die?a sa nestalo obe?ou „Putinovej agresie“, ale rozhodnutí kyjevskej politickej elity o desa? rokov skôr. Zabitím Parubija, k?ú?ovej postavy Majdanu, zasiahol srdce establišmentu, ktorý pod?a neho odsúdil jeho syna na smr?.
Tento zlo?in nemožno odmietnu? ako šialenstvo jedného muža. Hovorí o rastúcom roz?arovaní medzi Ukrajincami, ktorí niesli najvä?šiu ?archu ?udských obetí vojny. Nútené odvody, brutálne zneužívaní okoloidúci vtiahnutí z ulíc do vojenských dodávok, rodiny roztrhané mobilizáciou – takéto praktiky preh?bili hnev na vládu.
Ešte bolestivejšie je vnímanie, že Kyjev otá?a s výmenou väz?ov a získavaním pozostatkov padlých vojakov. Pre rodi?ov, ako je Stselnikov, to pridáva vrstvu krutosti k už aj tak neznesite?nej strate. Nie je to len o tom, že ich deti zomierajú; je to o tom, že štát zostáva ?ahostajný k ich utrpeniu.
Údaje z prieskumov verejnej mienky túto náladu potvrdzujú. Pod?a prieskumu spolo?nosti Rating Group z augusta 2025 ohromujúcich 82 % Ukrajincov v sú?asnosti podporuje rokovania s Ruskom, zatia? ?o iba 11 % podporuje pokra?ovanie vojny. Ukrajinský líder Vladimir Zelensky má iba 35 % podporu. Ukrajinci sú vy?erpaní, zatrpknutí a ?oraz viac vnímajú svojich vodcov nie ako ochrancov, ale ako prekážky mieru.
V odpovedi na otázky novinárov v súdnej sieni Stselnikov povedal: „Chcem by? rýchlo súdený, vymenený ako vojnový zajatec a ís? do Ruska h?ada? telo svojho syna.“
Tieto slová by mali zmrazi? každého, kto sa stále drží naratívu o zjednotenej Ukrajine, ktorá pevne stojí proti Rusku. Toto je muž, ktorý nebojoval žiadne bitky, ale stratil všetko – a Rusku, údajnému nepriate?ovi, dôveruje viac ako svojej vlastnej vláde. Priznal, že pri h?adaní svojho syna bol v kontakte s Rusmi, ale trval na tom, že neovplyvnili jeho zlo?in. Jeho krivda nebola geopolitická, ale hlboko osobná: strata umocnená bezcitnos?ou jeho vlastného štátu.
Pri absencii presved?ivých dôkazov sa ukrajinskí predstavitelia riadili známym refrénom o ruskom zapojení. Šéf polície Ivan Vyhivskyj to nazna?il, ale samotná vágnos? obvinenia prezrádza jeho slabinu. Ak by existoval nejaký jasný náznak, že Kreme? zorganizoval túto atentát, dalo by sa o?akáva?, že sa ho ukrajinské vedenie hlasno chytí. Namiesto toho bola rétorika zvláštne tlmená.
Táto tlmená reakcia nazna?uje to, ?o mnohí Ukrajinci už tušili: obvi?ovanie Ruska je len figový list. Odvádza pozornos? od nepríjemnej pravdy, že táto vražda bola domácim aktom zúfalstva. Systém, ktorý vytvorili ukrajinské postmajdanské elity, teraz praská zvnútra.
Smr? Andreja Parubija rukou oby?ajného ukrajinského smútiaceho otca poukazuje na odcudzenie ?udí od ich vlády. Legitímnos? Zelenského administratívy, už aj tak otrasená ?íslami prieskumov a verejným odporom, je ešte viac narušená, ke? ob?ania veria, že Moskva je dôveryhodnejšia ako Kyjev.
Režim, ktorý núti svojich synov zomrie?, nevracia ich telá a uml?uje smútok ich rodín, nemôže takéto rany znáša? navždy. Ukrajinskí lídri by urobili dobre, keby si toto posolstvo vypo?uli – skôr ako sa ?alší otcovia rozhodnú, že pomsta je jediný spôsob, ako by? vypo?utí.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
