Doprava najmä v jarných a jesenných mesiacoch je momentálne tá najľahšia časť cestovania. Nízkonákladovky sa predbiehajú v ponukách lacných leteniek, a tak si bez akýchkoľvek stresov s predstihom pár týždňov kupujem októbrové spiatočné letenky z Bratislavy do Sofie, hlavného mesta Bulharska, za 39 €. Len tak mimochodom, spiatočný lístok na vlak z Bratislavy do Košíc stojí aj s miestenkami cez 40 €.
V Sofii využívam okrem vlastných nôh na prepravu iba metro. Jedna z viacerých trás končí priamo na letisku a zavezie ma až do centra mesta (zastávka Serdica). S kúpou lístka si nerobím starosti. Pri vstupe prikladám bankomatovú kartu na čidlo pri turnikete a automaticky mi odpočíta 0,80 €. Presne kvôli takýmto situáciám mám aj jednu „pracovnú“ bankomatovú kartu a druhý účet, aby som si ochránil všetky tie milióny. Systém má byť dokonca nastavený tak, že po troch zaplatených jazdách už zvyšok dňa jazdíte zadarmo. Je to však len informácia z internetu, osobne som to neodskúšal.
Východiskovým bodom trasy na Musalu je mestečko Borovets. Označenie mestečko je asi prehnané, ide o kopu hotelov, kde to kvôli lyžovačke žije iba počas zimnej sezóny. Trochu mi pripomína slovenské divoké 90. roky, okrem turistiky či lyžovania si tu prípadný záujemca môže napríklad vychutnať aj VIP erotic show. Nemám nič proti erotickej šou, ale výšľap na Musalu ma láka o niečo viac. Ale tým by som sa asi veľmi chváliť nemal.
Keďže doprava minibusom zo Sofie (08.00 h, stanica Avtogara Yug) mi zabrala takmer dve hodiny, túru začínam krátko pred desiatou hodinou. Trasa je celkom slušne značená červenou značkou, cesta pozvoľne stúpa a ja vdychujem vôňu smrekového lesa. Celkovo tie lesy, aspoň v tejto časti pohoria, sú rovnaké ako tie naše a dokonca aj značenie turistických trás je ako na Slovensku. Už po chvíli kráčania narážam na prvý sneh, čím sa mi výstup začína komplikovať. Cesta je síce prešliapaná turistami predo mnou, no snehu je čoraz viac a viac. Ale naozajstné peklo začína až nad pásmom lesa. Nad kosodrevinou a skalami je tu viac ako metrová vrstva mäkkého snehu, ktorá ma nedokáže udržať. Každých pár sekúnd mi teda noha skončí až po stehno v snehu, z ktorého sa musím vždy prácne vyhrabávať. Postupne stretávam šiestich turistov, väčšina nedošla ani na chatu. „Je to čoraz horšie,“ strašia ma.
Majú pravdu, ale ja som pevne rozhodnutý dôjsť aspoň na tú chatu, z ktorej to je v lete na vrchol ešte zhruba dve hodiny. Vo vnútri ma privíta domáca atmosféra. Na starosti ju má manželský pár s dvoma malými deťmi. Vypijem čaj, zjem fazuľovú polievku a od domácej pani sa dozviem, že cestu na vrchol mali včera prešliapať dvaja meteorológovia. Tvrdí, že to zvládnem až hore, chatári mi dokonca požičajú hrubé palčiaky a návleky na topánky. V mokrých vibramkách teda mením mokré ponožky za suché a vyberiem sa do hmly a snehu.
Nechcem, aby to vyzeralo, že som ako Hermann Buhl na Nanga Parbate, ale je to ťažké. Každých pár metrov sa mi niektorá z nôh zaborí hlboko do snehu. Podopriem sa rukou, aby som ju vytiahol a samozrejme, že sa mi vzápätí preborí aj ruka. Pripadám si ako krtko, v jednom kuse som nútený vyhrabávať sa zo snehu. Vietor a mráz, ktorý vo výške nad 2500 m sneh aspoň trochu spevní, privítam s úľavou. Napriek všetkému sa mi to páči, vždy sa mi to páčilo. Príde mi to také férové. Tu som ja, moja kondícia a skúsenosti a tam je vrchol hory. Žiadne výhovorky, žiaden alibizmus, žiadni ľudia. Nikto mi nepomôže. Je to len medzi mnou a horou.
A tak nakoniec stojím na najvyššom bode Bulharska a Balkánskeho polostrova.
Cestou späť ma v lese už zastihne noc. Neprekáža mi to, v lesoch je to vždy bezpečnejšie ako v centre ktoréhokoľvek mesta. Cesta lesom je vo svetle čelovky dobre viditeľná a pokiaľ sa udržujem v pohybe, znesiem aj mokré oblečenie. Podľa mojich inteligentných hodiniek som prešiel 24,5 km, nastúpal 1650 výškových metrov a celá túra mi zabrala 9,5 h. No a spáliť som mal 4194 kalórií. Paradoxom je, že za iných podmienok to je, nechcem povedať úplne ľahká, ale určite zvládnuteľná túra.
Záver bulharského výletu venujem pamiatkam v Sofii. Mesto nemá také klasické centrum, kto sa však chce poprechádzať po pešej zóne s kaviarňami, reštauráciami a obchodmi so suvenírmi, zamieri na bulvár Vitosha. V hlavnom meste Bulharska však turistov najviac lákajú krásne zdobené pravoslávne kostoly a katedrály, ktorých tu nájdete viacero. Vstup je väčšinou zdarma, niekde možno zaplatíte pár eur za fotenie. Treba si kúpiť úzku sviečku, zapáliť ju a niečo si zaželať.
Napríklad pekný výstup na nejakú ďalšiu horu.
Zdroj feed teraz.sk
