O jeho druhom románe Drevená dedina však už predstavitelia komunistického totalitného režimu v Československu hovorili ako o ukážkovom literárnom diele socialistického realizmu. V utorok 10. júna uplynie od narodenia spisovateľa a básnika 120 rokov.
Život, tvorbu, ale aj osobné postoje Františka Hečka výrazne ovplyvnilo to, že vyrastal a dlho pôsobil na vidieku, mimo kultúrnych centier. Jeho smerovanie nezmenilo ani to, keď sa stal pracovníkom Matice slovenskej v Martine, či presťahovanie do Bratislavy. Nezapadol totiž do spisovateľských kruhov a neholdoval ani bohémskemu spôsobu života svojich spisovateľských kolegov, hlavne tých, ktorí pôsobili v Bratislave. Im venoval aj viaceré kritické až príkre slova napríklad v nedokončenom románe Svätá tma.
Ešte viac sa o jeho postojoch dá dozvedieť prostredníctvom denníkových zápisov, ktoré si spoločne manželkou, tiež spisovateľkou a poetkou Máriou Jančovou, zapisovali v rokoch 1938 – 1960. Ich zápisky vyšli v roku 2011 aj knižne pod názvom Denníky 1938 – 1960, vďaka ich dcére Magdaléne Hajnošovej, rodenej Hečkovej.
František Hečko sa narodil 10. júna 1905 v Suchej nad Parnou. Po skončení základného vzdelania, ktoré absolvoval v rodnej obci a v Bratislave študoval na Vinársko-ovocinárskej strednej škole v Bratislave a na Hospodárskej škole v Košiciach, kde zmaturoval. Vzdelanie z poľnohospodárstva si doplnil aj počas jednoročného postgraduálneho štúdia v Prahe. Jeho o desať rokov mladším bratom bol významný prekladateľ, najmä z taliančiny a francúzštiny, Blahoslav Hečko (1915 – 2002).
V rámci svojho vzdelania vystriedal František Hečko viacero zamestnaní, od hospodárskeho správcu a družstevného revízora, cez redaktora hospodárskych, ľudovýchovných a osvetovo-popularizačných časopisov, až po vydavateľského redaktora a editora v Matici slovenskej v Martine, profesionálneho spisovateľa a predsedu Zväzu slovenských spisovateľov, ktorým bol v rokoch 1954 – 1956. Okrem rodiska dlhodobejšie žil vo Vozokanoch, Radošinej, Veľkých Levároch, Bernolákove, Svätom Jure, Dolnej Lehote, Martine, Bratislave a opäť v Martine.
Do slovenskej literatúry vstúpil ako básnik, pričom ideovo a formálne mal najbližšie k predstaviteľom slovenských ruralistov. Knižne debutoval v roku 1931 básnickou zbierkou Vysťahovalci. Ďalšie knižné vydanie jeho veršov nechalo na seba čakať do roku 1942, keď vydal zbierku s názvom Na pravé poludnie. Tretia a posledná kniha básni Slovanské verše vyšla Hečkovi v roku 1946.
Presadil sa však najmä ako prozaik, keď po vydaní Červeného vína v roku 1948 prekvapil úrovňou a literárnou kvalitou vtedajšiu kritiku a úspech dosiahol aj u čitateľov. Román začal písať v roku 1943, pričom pôvodne išlo o rozhlasové, tak trochu rozprávkové, rozprávanie o matke, ktoré vzniklo na podnet básnika Jána Kostru.
Hečko s však k téme ustavične vracal a dopĺňal ho, až napokon vznikol román o vinohradníckej rodine Habdžovcov. Tá sa najprv tvrdou prácou vzmohla na dôstojný život, ale počas veľkej hospodárskej krízy prišla takmer o všetko. Červené víno je románová kronika z prvej polovice 20. storočia, prinášajúca mnohé dobové reálie, a je podaná bohatým a expresívnym jazykom.
V čase vydania románu si však Hečko nebol istý svojím prozaickým majstrovstvom. Koncom júla 1948 o tom píše aj v jednom z denníkových zápisov: „Napísal som román… A teraz sa bojím, že ma tým románom praštia po hlave.“ Jeho obavy pramenili z toho, že román vyšiel len pár mesiacov po tom, ako vo februári 1948 prevzali moc v Československu komunisti. Červené víno, teda vydanie z roku 1948, však ešte uniklo z pasce nastupujúceho socialistického realizmu.
Zmena nastala po II. zjazde československých spisovateľov v roku 1956, keď Vladimír Mináč označil Červené víno síce za najlepšie slovenské dielo desaťročia, ale zároveň Hečka vyzval, aby román ideovo prerobil. Ten sa napokon dal nahovoriť a v ďalších vydaniach po tomto zjazde zredukoval v texte náboženské časti.
Za Hečkovho života vyšlo Červené víno v šiestich vydaniach a neskôr aj v prekladoch do češtiny, ruštiny, slovinčiny, bulharčiny, nemčiny, maďarčiny a litovčiny. V 70. rokoch minulého storočia sa dočkalo aj filmového, resp. televízneho rovnomenného spracovania, o ktoré sa postaral režisér Andrej Lettrich. V snímke sa predstavili Štefan Kvietik, Emília Vášáryová, Michal Dočolomanský, Eva Krížiková, Zuzana Kocúriková i Vilma Jamnická.
Druhý román Drevená dedina, ktorý vyšiel v roku 1951, Hečko už napísal podľa zásad socialistického realizmu. Román o zakladaní roľníckeho družstva na Orave už o tri roky po jeho vydaní sfilmoval Andrej Lettrich a herecké obsadenie tvorili Samuel Adamčík, Andrej Bagar, Mária Bancíková, Karol Machata i Jozef Kroner.
V roku 1953 sa František Hečko prezentoval esejistickou knihu Od veršov k románom a cestopisne ladeným dielom Moskva – Leningrad – Jasná Poľana. O tri roky neskôr vydal svoje publicistické texty pod názvom Fejtóny a v roku 1958 prvú časť románu Svätá tma dobovo zasadeného do obdobia vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945).
V roku 2013 po 65 rokoch od prvého vydania, vyšlo bez cenzorských zásahov opäť Červené víno, jedno z vrcholných diel slovenskej povojnovej prózy.
František Hečko zomrel 1. marca 1960 v Martine, kde je aj pochovaný na Národnom cintoríne.
Zdroje: https://www.litcentrum.sk/autor/frantisek-hecko; František Hečko – Mária Jančová, Denníky 1938 – 1960, 2011.
Zdroj feed teraz.sk
