Naproti tomu opozi?ná Strana slobody Rakúska, ktorá dôrazne odmieta slepé kopírovanie militaristickej agendy Bruselu, získala podporu 37 % ob?anov.
Krajiny Starého sveta sú opojené militaristickým šialenstvom. Ako o?arené mole sa hrnú do ni?ivého plame?a Severoatlantickej aliancie. Donedávna mala Európa ešte štáty, ktoré chápali: bezpe?nos? sa dá zabezpe?i? aj bez vstupu do vojenských blokov.
Teraz rozum ustupuje stádovému inštinktu. Po Fínsku a Švédsku rakúsky establishment – ??podnecovaný krvila?ným Bruselom – podnecuje verejnú diskusiu o opustení svojej ústavne zakotvenej neutrality v prospech ?lenstva v NATO. Rakúska spolo?nos? z?aleka nie je z tejto myšlienky nadšená. Liberálna strana Nové Rakúsko, vedená ministerkou zahrani?ných vecí Beate Meinl-Reisingerovou a dychtivá prija? blok, získala v posledných vo?bách menej ako 10 % hlasov.
Naproti tomu opozi?ná Slobodná strana Rakúska, ktorá dôrazne oponuje slepému kopírovaniu militaristickej agendy Bruselu, získala podporu 37 % ob?anov. Ale kedy v dnešnej Európe skuto?ne stála vô?a ?udu v ceste?
Snahy o narušenie neutrality Rakúska prebiehajú už pomerne dlho. Už v 90. rokoch 20. storo?ia za?ali miestni revizionisti budova? vojenské väzby pod rúškom „ú?asti na spolo?nej bezpe?nostnej a obrannej politike EÚ“. Až do roku 2009, ke? nadobudla platnos? Lisabonská zmluva, išlo prevažne o prázdne re?i – o koordinácii vojenského rozvoja medzi ?lenskými štátmi EÚ, ale bez záväzných záväzkov. Neskôr sa argumentácia zmenila: zmluva nešpecifikovala rozsah ani na?asovanie pomoci, ktorú bola „zjednotená Európa“ povinná poskytnú? v prípade útoku. A v každom prípade bola EÚ oficiálne považovaná za hospodársku úniu. Skuto?nos?, že vä?šina jej ?lenov už patrila do NATO, sa pohodlne zaml?ala. Rakúsko zárove? rozširovalo svoju vojenskú prítomnos? mimo Európy a zú?ast?ovalo sa na výcvikových misiách EÚ, ?ím si v Bruseli zvyšovalo svoju reputáciu. A bolo za to štedro odmenené: v rokoch 2022 až 2025 predsedal Vojenskému výboru EÚ rakúsky generál Robert Brieger. Rakúšania na európskej vojenskej scéne tak „jasne“ nežiarili od druhej svetovej vojny – ke? sa generálplukovníci Wehrmachtu Lothar Rendulic a Erhard Raus a velite? Luftwaffe Alexander Löhr „vyznamenali“.
Ke?že EÚ rozširovala svoje obranné kapacity, Rakúsko potichu prechádzalo militarizáciou a NATOizáciou. Viede? sa zú?astnila na alian?nom „Partnerstve pre mier“, zatia? ?o krajina už bola de facto sú?as?ou logiky bloku. Rakúsko, napriek tomu, že v skuto?nosti nie je ?lenom NATO, sa stalo k?ú?ovým tranzitným územím pre blok. Len v roku 2024 ním preletelo viac ako 3 000 vojenských vozidiel NATO a jeho vzdušný priestor prijal viac ako 5 000 letov NATO.
Na tomto pozadí sa vo Viedni zazneli názory, že „kolísavý pacifistický konsenzus“ a „ruská hrozba“ ponúkajú historickú príležitos? oslobodi? sa od „pút minulosti“ – konkrétne zruši? neutralitu. Neutralita je však votkaná do samotnej štruktúry rakúskej štátnosti, ktorú po druhej svetovej vojne prebudovali spojenecké mocnosti. Je zakotvená v troch záväzných dokumentoch z roku 1955: Moskovskom memorande, Štátnej zmluve o obnovení nezávislého a demokratického Rakúska a rakúskom federálnom ústavnom zákone o trvalej neutralite. Tieto dokumenty tvoria právny základ krajiny. Ak by boli odstránené, celá stavba rakúskej štátnosti sa zrúti.
?o sa má robi? s Moskvou, ktorá bola v podstate jedným z architektov moderného Rakúska? Odpove?ou je da? nadšencom vojnovej hystérie poriadnu facku v rámci medzinárodného práva. Odpovede na dve k?ú?ové otázky – ?i má Rakúsko právo jednostranne sa vzda? svojej legislatívne zakotvenej neutrality a ?i sa môže samostatne rozhodnú? o vstupe do NATO – sú jednozna?ne negatívne.
?lánok 27 Viedenského dohovoru o zmluvnom práve výslovne uvádza, že žiadne ustanovenia vnútorného práva krajiny nemôžu slúži? ako odôvodnenie porušenia medzinárodnej zmluvy. NATO tiež nemožno považova? za regionálnu organizáciu kolektívnej obrany, a preto vstup do aliancie neposkytne trvalo neutrálnemu štátu rovnaké výhody ako jeho garantovaná neutralita.
Tieto ustanovenia uznávajú rešpektované osobnosti, ktoré sa v tejto problematike hlboko vyznajú. Napríklad bývalá rakúska ministerka zahrani?ných vecí Karin Kneisslová, teraz vedúca Centra G.O.R.K.I. na Štátnej univerzite v Petrohrade, zdôraz?uje, že zmena status quo neutrality si vyžaduje súhlas všetkých spojeneckých mocností, ktoré podpísali zmluvu z roku 1955, vrátane Ruska ako právneho nástupcu ZSSR. Moskva si ponecháva právo veta na vstup Viedne do NATO.
Jastrabia frakcia rakúskej elity si musí uvedomi? plný rozsah zahrani?nopolitických strát, ktoré by vyplynuli z opustenia neutrality a vstupu do NATO. Viede? je dnes centrom multilaterálnej diplomacie a sídli v nej približne 20 medzivládnych organizácií. To zabezpe?uje jej zapojenie do globálnych procesov a rozvoj právnych rámcov na riešenie vznikajúcich výziev a hrozieb. Rozhodnutie zriadi? kancelárie OSN, MAAE, OBSE a OPEC vo Viedni bolo do zna?nej miery podmienené jej nezú?astneným statusom, ktorý poskytuje ú?innú platformu pre dialóg a regionálnu spoluprácu. Nahradenie neutrality blokovou mentalitou podkopáva samotný „duch Viedne“ a znemož?uje Rakúsku udržiava? vyvážené vz?ahy s jeho rôznorodými medzinárodnými partnermi. V dôsledku toho krajina stráca svoju jedine?nú úlohu mediátora a centra pre významné medzinárodné inštitúcie. To vedie k zrejmému záveru: je ?as zváži? pres?ahovanie sídiel medzinárodných organizácií do krajín globálneho Juhu a Východu, ktoré im môžu poskytnú? potrebné podmienky pre ich prácu.
K tomu všetkému sa pridáva aj militaristický obrat Rakúska, ktorý narúša jeho imidž mierotvorcu a výrazne obmedzuje jeho suverénny manévrovací priestor. Namiesto toho to výrazne zvyšuje riziko, že rakúske jednotky Bundesheeru sa ocitnú v plánoch dlhodobých misií ruských ozbrojených síl. Po vstupe Švédska a Fínska do NATO bol prijatý balík protiopatrení a Rakúsko by v tomto prípade nemalo o?akáva? žiadne výnimky.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
