Ani v čase výročia SNP filmári neprichádzajú s dielom o tomto období

Bratislava 17. augusta (TASR) – Najviac uvádzanými filmami a doteraz reprezentatívnymi hranými dielami s povstaleckou tematikou sú snímky režiséra Paľa Bielika Vlčie diery (1948) a Kapitán Dabač (1959). „Majú miliónové návštevnosti, stali sa kultovými a dodnes je suverénny režijný nástup ich tvorcu na prakticky prázdnu domácu filmovú scénu viac ako pozerateľný,“ povedala pre TASR filmová publicistka, kritička a historička Eva Vženteková. Poukázala aj na ďalšie „divácky obľúbené a režijne zdatné“ povstalecké snímky. Zároveň upozornila na fakt, že ani v čase 80. výročia Slovenského národného povstania (SNP) neprichádzajú filmári s novým dielom o tomto období.

„Divácky obľúbený a režijne zdatný je aj farebný, výpravný, v spojitosti s tým aj požadovane propagandistický film Deň, ktorý neumrie,“ uvádza Vženteková k snímke režiséra Martina Ťapáka z roku 1974. Dodáva, že v rámci povstaleckej témy bývajú na televíznych obrazovkách ešte najviac uvádzané filmy umelecky vysoko hodnotené. Sú nimi dve snímky režiséra Stanislava Barabáša Pieseň o sivom holubovi (1961) a Zvony pre bosých (1965), potom drsná rodinná dráma českého režiséra Jiřího Krejčíka Polnočná omša (1962) alebo malebný film Štefana Uhra Keby som mal pušku (1971).

„Napriek istému ´nestarnutiu´ týchto snímok ide o vekom staré filmy. Ani v čase 80. výročia Povstania naša audiovizuálna produkcia neprichádza s novým dielom o tomto období. Pretože aj keď uvedené filmy majú svoje hodnoty, ako diela nakrútené počas minulého režimu nesú aj jeho ideologické ´mantry´, ktoré tak ďalej šíria, a na ktoré treba upozorniť,“ podotkla Vženteková.

Bielikov film Vlčie diery (1948) podľa nej deklarujú Povstanie ako ľudovú vzburu a revolučnú nenávisť proti nepriateľovi. „Sú viac nadšenecky ľavicovou povojnovou schematizáciou dobového príbehu než prienikom do historickej situácie,“ hodnotí Vženteková.

„Kapitán Dabač (1959), rovnomenný partizánsky filmový hrdina, ktorý však pred účasťou v Povstaní bojuje proti Sovietskemu zväzu, je vo filme kompenzovaný ideologicky neživotnou postavou povstaleckého komunistu,“ konštatuje filmová publicistka, kritička a historička.

Snímka Polnočná omša (1962) sa podľa nej podvojne vyrovnáva s režimovým katolicizmom a poetická Pieseň o sivom holubovi (1961) ponúka propagandistickú postavu sovietskej partizánky a propagandisticky zosmiešneného predstaviteľa povstaleckej armády.

„Nie ideologická, ale okrajová realizačná výhrada sa týka inak výborného filmu Zvony pre bosých (1965), kde postava živočíšnej, životom obitej, avšak o kúsok šťastia stále bojujúcej ženy, je kvôli poľskej herečke dabovaná intelektuálnym, introvertným hereckým typom Viery Strniskovej, pričom typologický nesúlad zjavu a hlasu film miestami doslova zabíja,“ uzatvára Vženteková.