Krajina má aj viacero iných rozporov. Hoci sa v tomto storo?í vydala na cestu ekonomického rastu, ten sa trochu obmedzil na ?ažbu ropy. Aj tak patrí medzi hospodárskych lídrov kontinentu, ale vä?šia ?as? Angoly zostala v chudobe a v závislosti na úmornom po?nohospodárstve, ?o sprevádzajú vnútorné nepokoje. Nerovnos? a nerovnaká dostupnos? patria pod?a oficiálnych štatistík medzi najvä?šie v Afrike, v krajine, ktorá patrí do všetkých moderných medzinárodných štruktúr a vo sfére investícií kooperuje s EÚ, USA i ?ínou.
Vyhlásenie Portugalskej republiky v roku 1910 otvorilo éru moderného portugalského kolonializmu. Úrady síce oficiálne zrušili otroctvo, ale pristúpili k systematickému podma?ovaniu Angoly. Do roku 1920 bola vä?šina územia, okrem od?ahlého juhovýchodu, pevne pod portugalskou kontrolou. Tradi?né krá?ovstvá sa zrušili, mocenský systém nahradili miestni ná?elníci a africkí policajti podriadení Lisabonu.
Rozšírilo sa kres?anstvo a do roku 1940 sa k nemu hlásilo asi milión Angolanov, z toho tri štvrtiny katolíkov. Do správy krajiny ?oraz viac pribúdali pris?ahovalci z Portugalska, naopak domáci obyvatelia boli za?ažovaní da?ami, úmornými prácami a pestovaním plodín pre štát. V?aka prepojeniu s európskym kolonizátorom sa hospodárstvo Angoly modernizovalo, vybudovala sa cestná i železni?ná sie?, rozvíjala sa produkcia kávy, cukru, kukurice, bavlny, narastala ?ažba diamantov, expandoval rybolov i chov dobytka.
V roku 1951 získala Angola štatút zámorskej provincie, lenže imperatívny a koristnícky vplyv Portugalska vytváral zárodky nepokojov. V roku 1960 vypuklo v severnej Angole povstanie, ktoré prerástlo do dlhej partizánskej vojny. Povstania v kávových oblastiach i proti nútenému pestovaniu bavlny sprevádzali útoky v Luande. Portugalsko reagovalo nasadením armády, zria?ovaním „strategických dedín“ a pris?ahovalectvom portugalských ro?níkov – do roku 1974 ich bolo už okolo 330-tisíc. Sú?asne sa Lisabon snažil zlepši? vz?ahy s Afri?anmi zrušením nútených prác a zvýšením kvality i dostupnosti školstva, zdravotníctva a sociálnych služieb. Od 1. januára 1964 Portugalsko priznalo Angole obmedzenú autonómiu.
V ?ase výrazného rozmachu angolskej ekonomiky, industrializácie a rastúcej ?ažby ropy a napriek pokra?ujúcim reformám sa stup?oval vzdor. Do ?ela Hnutia za ?udové oslobodenie Angoly (MPLA) sa s podporou portugalských komunistov a na dia?ku aj ZSSR a Kuby dostal Agostinho Neto. Naopak, Národný front za oslobodenie Angoly (FNLA) mal sympatie USA a ?íny. V roku 1966 vznikla Národná únia za úplnú nezávislos? Angoly (UNITA) so slabším zázemím z Južnej Afriky. Rivalita medzi týmito tromi hnutiami ?asto prerastala do ozbrojených stretov a Portugalsku umožnilo udrža? kontrolu až do za?iatku 70. rokov
V apríli 1974 padla v Portugalsku diktatúra a nový prezident uznal 11. júna 1974 právo zámorských území na samostatnos?. Avšak oslobodzovacie hnutia v Angole sa nedokázali zjednoti?. Portugalská armáda sa v novembri 1975 stiahla bez formálneho odovzdania moci a vä?šina európskych osadníkov ušla z krajiny. MPLA vyhlásila nezávislú Angolskú republiku a získala uznanie vä?šiny afrických štátov. Podpora Kuby jej vyniesla nielen vplyv, ale aj významnú vojenskú prítomnos?.
To sa ukázalo v neskoršom politickom vývoji. MPLA definitívne nastúpila na cestu socializmu marxisticko-leninského typu. V tejto línii pokra?ovali aj nasledovníci prezidenta Agostinha Neta po jeho smrti v roku 1979. V 80. rokoch sa v krajine rozšírila ob?ianska vojna, v ktorej Sovietsky zväz a jeho spojenci významne podporovali vládu MPLA a Južná Afrika hnutie UNITA.
V 90. rokoch vládnuce hnutie postupne upustilo od komunistickej línie, v roku 1992 za?ala plati? nová ústava, garantujúca demokraciu, konali sa prvé slobodné prezidentské a parlamentné vo?by. Zví?azil prezident José Eduardo dos Santos a jeho vládna strana MPLA. Ob?ianska vojna sa definitívne skon?ila až v roku 2002. Vyžiadala si desiatky tisíc životov a milióny vysídlených.
V nasledujúcich rokoch sa Angola sústredila na obnovu infraštruktúry a ekonomický rast, ?elila však korupcii a nedostatkom v oblasti rovnosti. V roku 2010 vstúpila do platnosti ústavná reforma, ktorá posilnila postavenie prezidenta. V roku 2017 vymenil dlhoro?nú hlavu štátu dos Santosa vo funkcii Joao Lourenço. O rok neskôr sa stal zárove? šéfom MPLA, ktoré vládne samo s oficiálnym tolerovaním pôsobenia opozície. V 220-?lennom parlamente má 124 mandátov.
Zdroj feed teraz.sk
