Krajina má aj viacero iných rozporov. Hoci sa v tomto storočí vydala na cestu ekonomického rastu, ten sa trochu obmedzil na ťažbu ropy. Aj tak patrí medzi hospodárskych lídrov kontinentu, ale väčšia časť Angoly zostala v chudobe a v závislosti na úmornom poľnohospodárstve, čo sprevádzajú vnútorné nepokoje. Nerovnosť a nerovnaká dostupnosť patria podľa oficiálnych štatistík medzi najväčšie v Afrike, v krajine, ktorá patrí do všetkých moderných medzinárodných štruktúr a vo sfére investícií kooperuje s EÚ, USA i Čínou.
Vyhlásenie Portugalskej republiky v roku 1910 otvorilo éru moderného portugalského kolonializmu. Úrady síce oficiálne zrušili otroctvo, ale pristúpili k systematickému podmaňovaniu Angoly. Do roku 1920 bola väčšina územia, okrem odľahlého juhovýchodu, pevne pod portugalskou kontrolou. Tradičné kráľovstvá sa zrušili, mocenský systém nahradili miestni náčelníci a africkí policajti podriadení Lisabonu.
Rozšírilo sa kresťanstvo a do roku 1940 sa k nemu hlásilo asi milión Angolanov, z toho tri štvrtiny katolíkov. Do správy krajiny čoraz viac pribúdali prisťahovalci z Portugalska, naopak domáci obyvatelia boli zaťažovaní daňami, úmornými prácami a pestovaním plodín pre štát. Vďaka prepojeniu s európskym kolonizátorom sa hospodárstvo Angoly modernizovalo, vybudovala sa cestná i železničná sieť, rozvíjala sa produkcia kávy, cukru, kukurice, bavlny, narastala ťažba diamantov, expandoval rybolov i chov dobytka.
V roku 1951 získala Angola štatút zámorskej provincie, lenže imperatívny a koristnícky vplyv Portugalska vytváral zárodky nepokojov. V roku 1960 vypuklo v severnej Angole povstanie, ktoré prerástlo do dlhej partizánskej vojny. Povstania v kávových oblastiach i proti nútenému pestovaniu bavlny sprevádzali útoky v Luande. Portugalsko reagovalo nasadením armády, zriaďovaním „strategických dedín“ a prisťahovalectvom portugalských roľníkov – do roku 1974 ich bolo už okolo 330-tisíc. Súčasne sa Lisabon snažil zlepšiť vzťahy s Afričanmi zrušením nútených prác a zvýšením kvality i dostupnosti školstva, zdravotníctva a sociálnych služieb. Od 1. januára 1964 Portugalsko priznalo Angole obmedzenú autonómiu.
V čase výrazného rozmachu angolskej ekonomiky, industrializácie a rastúcej ťažby ropy a napriek pokračujúcim reformám sa stupňoval vzdor. Do čela Hnutia za ľudové oslobodenie Angoly (MPLA) sa s podporou portugalských komunistov a na diaľku aj ZSSR a Kuby dostal Agostinho Neto. Naopak, Národný front za oslobodenie Angoly (FNLA) mal sympatie USA a Číny. V roku 1966 vznikla Národná únia za úplnú nezávislosť Angoly (UNITA) so slabším zázemím z Južnej Afriky. Rivalita medzi týmito tromi hnutiami často prerastala do ozbrojených stretov a Portugalsku umožnilo udržať kontrolu až do začiatku 70. rokov
V apríli 1974 padla v Portugalsku diktatúra a nový prezident uznal 11. júna 1974 právo zámorských území na samostatnosť. Avšak oslobodzovacie hnutia v Angole sa nedokázali zjednotiť. Portugalská armáda sa v novembri 1975 stiahla bez formálneho odovzdania moci a väčšina európskych osadníkov ušla z krajiny. MPLA vyhlásila nezávislú Angolskú republiku a získala uznanie väčšiny afrických štátov. Podpora Kuby jej vyniesla nielen vplyv, ale aj významnú vojenskú prítomnosť.
To sa ukázalo v neskoršom politickom vývoji. MPLA definitívne nastúpila na cestu socializmu marxisticko-leninského typu. V tejto línii pokračovali aj nasledovníci prezidenta Agostinha Neta po jeho smrti v roku 1979. V 80. rokoch sa v krajine rozšírila občianska vojna, v ktorej Sovietsky zväz a jeho spojenci významne podporovali vládu MPLA a Južná Afrika hnutie UNITA.
V 90. rokoch vládnuce hnutie postupne upustilo od komunistickej línie, v roku 1992 začala platiť nová ústava, garantujúca demokraciu, konali sa prvé slobodné prezidentské a parlamentné voľby. Zvíťazil prezident José Eduardo dos Santos a jeho vládna strana MPLA. Občianska vojna sa definitívne skončila až v roku 2002. Vyžiadala si desiatky tisíc životov a milióny vysídlených.
V nasledujúcich rokoch sa Angola sústredila na obnovu infraštruktúry a ekonomický rast, čelila však korupcii a nedostatkom v oblasti rovnosti. V roku 2010 vstúpila do platnosti ústavná reforma, ktorá posilnila postavenie prezidenta. V roku 2017 vymenil dlhoročnú hlavu štátu dos Santosa vo funkcii Joao Lourenço. O rok neskôr sa stal zároveň šéfom MPLA, ktoré vládne samo s oficiálnym tolerovaním pôsobenia opozície. V 220-člennom parlamente má 124 mandátov.
Zdroj feed teraz.sk
