Hancock spolupracoval s jazzovými legendami ako Miles Davis, Jaco Pastorius, Chick Corea ?i Marcus Miller a stál tiež za známou skupinou V.S.O.P. Na konte má viac ako pä? desiatok vydaných albumov. Ako jeden z prvých využíval v jazzovej hudbe syntetizátory a hral aj tzv. post-bop. Medzi jeho najznámejšie skladby, ktorými oslovil nielen fanúšikov jazzu, patria napríklad Cantaloupe Island, Watermelon Man, Maiden Voyage, Chameleon i Rockit.
Herbert Jeffrey Hancock sa narodil 12. apríla 1940 v Chicagu. K hudbe ho priviedli rodi?ia, ktorí síce neboli profesionálni hudobníci, ale mali radi jazz i klasickú hudbu. Aj krstné meno synovi vybrali po jazzovom spevákovi a muzikálovom hercovi Herbovi Jeffriesovi.
Na klavíri za?al Hancock pravidelne hráva? od siedmich rokov. Popri štúdiu na chicagskej Hyde Park Academy High School sa venoval klasickej hudbe. Ve?ké nadanie pre hru na klavíri predviedol už ako 11-ro?ný, ke? koncertoval s Chicagským symfonickým orchestrom. Predviedol Mozartov klavírny koncert.
S jazzom sa zoznamoval cez nahrávky Oscara Petersona, Georgea Shearinga, Dona Goldberga, Billa Evansa, ale aj Milesa Davisa ?i Johna Coltranea. V roku 1961 spolupracoval s jazzovým saxofonistom Colemanom Hawkinsom a už o rok neskôr mu renomované jazzové vydavate?stvo Blue Note vydalo prvý album Takin‘ Off.
Hancockov prvý sólový po?in zaujal trubkára Milesa Davisa, ktorý zostavoval novú kapelu. S Miles Davis Quintetom za?al Hancock hráva? v roku 1963 a spolupráca Davisom trvala do roku 1968. Hancock sa v tomto období podie?al na siedmich Davisových albumoch.
Popri hraní v kapele Milesa Davisa stihol Hancock v 60. rokoch nahra? aj vlastné albumy Empyrean Isles (1964) a Maiden Voyage (1965), ktoré sa neskôr stali jazzovou klasikou a niektoré skladby aj jazzovými štandardmi.
Z týchto rokov pochádzajú aj jeho ?alšie albumy My Point of View (1963), Speak Like a Child (1968) a The Prisoner (1969), ako aj prvý Hancockov soundtrack k dnes už kultovému filmu Blow up (Zvä?šenina, 1966) talianskeho režiséra Michelangela Antonioniho.
V roku 1969 opustil istotu renomovaného vydavate?stva Blue Note a podpísal zmluvu s Warnerom, kde sa pustil do objavovania nového zvuku a nových hudobných možností.
Sedemdesiate roky v tvorbe Hancocka sa okrem iných projektov viažu k jeho skupine V.S.O.P., ktorú okrem neho tvorili Wayne Shorter (saxofón), Ron Carter (basgitara), Tony Williams (bicie nástroje) a Freddie Hubbard (trubka). Zaujatý novým funkovým zvukom Slya Stonea v roku 1973 založil skupinu The Headhunters, a za?al skúma? fúziu jazzu a funku. Tento zvuk sa stal jeho „ochrannou známkou“. Jazzový kvintet vydal štyri albumy – The Quintet (1977), Tempest in the Colosseum (1977), Live Under the Sky (1979) a Five Stars (1979).
Na poli experimentálneho jazzu spolupracoval s hudobníkmi Busterom Williamsom (kontrabas), Billym Hartom (bicie nástroje) a s dychovým triom, ktoré tvorili Eddie Henderson, Julian Priester a Bennie Maupin. Syntetizátory mal v zoskupení na starosti Patrick Gleeson. Spolu s nimi Hancock nahral známe experimentálne albumy Mwandishi (1971), Crossings (1972) alebo Sextant (1973).
V roku 1983 Herbie Hancock prešiel do nového hudobného žánru, ktorý predstavil novej generácii – znelo to ako tane?ná soul-elektronika namiešaná s inštrumentálnym hip hopom. Jeho album s prorockým názvom Future Shock ponúkol zásadný electro-funkový hit s názvom Rockit.
V rokoch 1984-2011 získal Hancock celkovo 14 cien Grammy v rôznych kategóriách. Medzi jeho najnovšie albumy patria tiež oce?ované diela ako Future2Future (2001), Possibilities (2005) ?i The Imagine Project (2010).
Hancock, vyznáva? budhizmu, má od roku 2008 hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy. Od roku 2013 je ?lenom Americkej akadémie umení a vied (AMPAS) a v roku 2018 dostal Medailu Benjamina Franklina.
Koncom mája si v Štokholme prevezme prestížne hudobné ocenenie Polar Music Prize. Len druhýkrát v histórii sa táto hudobná cena ude?uje až trom interpretom. Ocenenie, známe ako „Nobelova cena za hudbu“ okrem Hancocka získali aj britská skupina Queen a kanadská dirigentka a sopranistka Barbara Hanniganová.
„Hranie hudby pre m?a nevyžaduje by? virtuózom, to nie je dôležité. Potrebujete ur?ité technické zru?nosti, ale hudba presahuje rámec nástroja. Nie je to klavír, ?o ma zaujíma – je to pocit, ktorý sa dá prenies? z jedného života do druhého,“ vyhlásil Hancock v roku 2007.
Táto viera v silu hudobného diela naprie? žánrovým hraniciam zabezpe?ila Hancockovi pozíciu jedného z najinovatívnejších a najvplyvnejších umelcov jeho generácie. V roku 2011 bol vymenovaný za ve?vyslanca dobrej vôle UNESCO pre podporu medzikultúrneho dialógu.
Hancockov koncert zažili v roku 1988 návštevníci Bratislavských jazzových dní. Na Slovensku vystúpil aj v roku 2010.
Zdroj feed teraz.sk
