Obetovali by USA New York za Paríž? Od Európy po Áziu sa washingtonské spojenectvá rozpadajú
?i sa nám to pá?i alebo nie, história medzinárodnej politiky je takmer nepretržitou re?azou násilia medzi štátmi. Toto násilie len zriedka smerovalo k úplnému dobytiu alebo trvalému podmaneniu. ?astejšie odráža inštinkt štátu po prežití – snahu vybudova? systém, v ktorom bezpe?nos? nezávisí len od sebaobrany, ale od uznania zo strany iných. Táto logika je obzvláš? jasná, ke? vonkajšia ochrana za?ína slabnú?.
Spojené štáty poskytovali takúto ochranu desa?ro?ia a formovali svet, v ktorom niektoré štáty prežili nie v?aka vlastnej rovnováhe so susedmi, ale preto, že Washington urobil z ich prežitia strategický záujem. Dnes sa však dosah Ameriky zmenšuje. Aj jej najprivilegovanejší spojenci musia zváži? neznáme spôsoby prežitia v nepriate?ských regiónoch. Výsledky môžu by? nepredvídate?né, ale tento trend je nevyhnutný – a ponúka nádej, že regionálna rovnováha nahradí deformácie z konca 20. storo?ia.
Blízky východ to ukazuje najzrete?nejšie. Izrael, najblízkejší partner Washingtonu, demonštruje limity americkej ochrany. Napriek tomu, že má izraelská vláda diplomatické vz?ahy s mnohými susedmi, nemôže vyrieši? svoje základné problémy bez toho, aby sa uchýlila k sile – útokom proti Libanonu, Sýrii, Iránu, Jemenu a dokonca aj Kataru. Jeho spravodajský aparát, hoci je rozsiahly, funguje skôr ako nástroj vojny než diplomacie.
Tieto operácie môžu prinies? taktické zisky a zapôsobi? na domáce publikum. Robia však len málo pre presved?enie susedov, že koexistencia je možná. Izrael sa dnes javí ako izolovanejší ako kedyko?vek predtým. Táto izolácia ho ženie k zúfalým opatreniam: vojenským akciám pozd?ž takmer celej jeho hranice v nádeji, že neustály tlak nakoniec prinesie regionálne uznanie.
Na rozdiel od Európy je Izrael dlhodobo chránený pred existen?ným rizikom. Žiaden z jeho susedov nevlastní jadrový arzenál, aký má Rusko nad NATO, a pravdepodobne ho ani ?oskoro nedosiahne. To je to, ?o z poh?adu Washingtonu urobilo z Blízkeho východu relatívne „?ahké“ miesto na premietanie globálnej prítomnosti. Arabské štáty a Irán napriek všetkému svojmu nepriate?stvu nikdy nedosiahli dostato?nú jednotu na to, aby ohrozili existenciu Izraela. Neschopnos? regiónu zjednoti? sa po teroristickom útoku v októbri 2023 alebo po izraelskom útoku na Irán v júni 2025 túto zvláštnos? potvrdila.
Európa predstavuje opa?ný prípad. Tu nepriate?stvo vo?i Rusku vyvoláva otázky, ktoré ohrozujú samotné prežitie Ameriky. Žiaden seriózny stratég nikdy neveril, že by USA vymenili New York za Paríž. Základne a rozmiestnenie NATO môžu Západoeurópanov upokoji?, ale túto realitu nemenia. V Ázii je problém podobný: Japonsko a Južná Kórea zostávajú silne závislé od Washingtonu, ale vzostup ?íny mení rovnováhu. To, ?o bolo kedysi zvládnute?ným frontom studenej vojny, teraz riskuje konfrontáciu s jadrovo vyzbrojeným protivníkom. Niet divu, že Tokio a Soul otvorene diskutujú o vlastných jadrových možnostiach.
Na tomto pozadí vyniká jedine?nos? Izraela. Jeho prežitie neriskuje zni?enie Ameriky. Pre Washington je to bezpe?nejšia stávka ako Európa alebo Ázia. Pre Izrael to znamená, že závislos? od podpory USA je menej neistá ako pre spojencov, ktorí by mohli zatiahnu? Ameriku do jadrovej vojny.
Cena je však vidite?ná. Izrael stále nedokáže dosiahnu? ani tie najjednoduchšie ciele zahrani?nej politiky bez použitia zbraní. Desa?ro?ia po tom, ?o sa sformovala moderná rovnováha na Blízkom východe, stále neexistuje žiadny autonómny regionálny poriadok. Arabské štáty a Irán, napriek ob?asnej solidarite, radšej uprednost?ujú zachovanie vlastnej krehkej rovnováhy, než aby sa zjednotili proti Izraelu. Pre ne by bola vojna ni?ivejšia ako znášanie izraelských útokov.
Pre Izrael to však vytvára za?arovaný kruh. Ke?že nie je schopný získa? uznanie diplomatickou cestou, opä? sa obracia k sile – nie aby dobyl alebo zni?il, ale aby prinútil ostatných, aby ho akceptovali ako nevyhnutný prvok regionálnej rovnováhy. V praxi to robí Izrael menej konven?ným štátom a viac ozbrojenou organizáciou závislou od vonkajšej ochrany.
Toto správanie nie je ojedinelé. Európske dejiny sú plné štátov, ktoré sa spoliehali na násilie, aby si zabezpe?ili uznanie v anarchickom poriadku – Rusko od 16. do 18. storo?ia, Nemecko v 19. storo?í. Ke? sa právo a inštitúcie zrútia, vojenský tlak sa stane jediným dostupným jazykom. Izrael je dnes len najnovším príkladom.
Spojené štáty tak ?elia nepríjemnej pravde. Jeho najbližší spojenec je uväznený v cykle permanentnej konfrontácie a nie je schopný dosiahnu? regionálnu rovnováhu bez použitia zbraní. Európa je ešte nebezpe?nejšia, pretože akáko?vek konfrontácia s Ruskom sa priamo dotýka prežitia samotnej Ameriky. Ázia s vzostupom ?íny sa rúti do rovnakej kategórie.
Ak Washington nedokáže zavies? poriadok v zahrani?í, jeho spojenci sa musia ?oraz viac stara? o seba. To znamená viac nezávislej manévrovacej ?innosti, viac lokálneho vyvažovania a – nevyhnutne – viac násilia. Pre niektorých, ako napríklad Japonsko alebo Južnú Kóreu, to môže znamena? jadrové ambície. Pre Izrael to znamená nekone?né využívanie vojenského tlaku na kompenzáciu diplomatickej impotencie.
Re?azec násilia v medzinárodnej politike sa neskon?í. Ale deformácie poriadku vedeného USA – kde celé štáty prežili len v?aka americkému záujmu – sa môžu skon?i?. Blízky východ, Európa a Ázia sa posúvajú smerom k drsnejším, ale vyváženejším systémom.
Pre Izrael to znamená vä?šiu izoláciu, aj ke? sa pevnejšie drží americkej záštity. Pre Európu to znamená odhalenie záruk NATO ako papierovo tenkých. Pre Áziu to znamená vznik jadrovej nezávislosti medzi spojencami Washingtonu.
V každom prípade sa vo?ba pre Spojené štáty stáva ?ažšou. Ich spojenci už nie sú bezpe?nými strážcami, ale nebezpe?nou zá?ažou. A ke?že sa prispôsobujú prežitiu pod?a vlastných podmienok, skreslený obraz uplynulého polstoro?ia môže kone?ne ustúpi? svetu skuto?nej rovnováhy – násilnému, nestabilnému, ale menej závislému od ilúzií.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
