AKO V SPOMALENOM FILME
Toto ešte nie je moje pravidelné NEDEĽNÉ ZAMYSLENIE, to napíšem v priebehu dňa a bude na dosť vážnu tému.
V týchto horúcich dňoch sa cítim ako nedobrovoľný komparzista v spomalenom filme, výrazne spomalenom a nudnom filme. Mal som v pláne všeličo, hlavne teraz tento týždeň keď mám od utorka auto v servise na opravu a na STK, ktorá mi vyprší zajtra. Kým je auto preč, chcel som urobiť generálny poriadok v garáži, najmä povyhadzovať odtiaľ konečne nepotrebné staré haraburdie, z veľkej časti ešte po predchádzajúcich majiteľoch mojej chalupy. To si neviete predstaviť, ako sa napríklad staré farby a laky dokážu zmeniť aj v uzavretej plechovke na tvrdú skalu, spolu s vyschnutými a zlepenými štetcami, a ako to vie zavadzať a zapĺňať drahocenné miesto na skromných poličkách, ale nerobím nič lebo je príliš teplo a ja v takom teple odmietam podávať štandardný pracovný výkon. Najhoršie je, že aj nálada je preč, lebo mi už akútne chýba auto, akosi dlho im to tam v servise trvá a mne už začínajú dochádzať zásoby. Včera som si išiel urobiť hrianky z nakrájaného chleba z pondelka ale pozerám…. a ten chlieb skončil celý v koši lebo bol splesnivený. Vytiahol som starú pätku z mrazničky, ale je mi jasné, že ak nevyrazím dnes pešo dolu do doliny na autobus do Turzovky, tak nebudem mať pečivo ani chlieb.
Navyše, ako na potvoru včera a dnes je v Turzovke jarmok a ja tam chodím každý rok kúpiť si pelendreky, výbornú salámu z Komárna a obrovský biely chlieb z dolniakov, veľký ako dvadsiatky pneumatiky, a občas aj burčiak. Bože môj, však ja už mám tých drobných radostí v tomto mojom skromnom živote málo a nikam nechodím, tak aspoň ten jarmok…… Tým skôr, že treba nakúpiť základné potraviny. Pôjdem autobusom, ten ide do Turzovky pred pol deviatou dolu v doline z cesty pri potoku. To znamená vyraziť z chalupy pešo pred trištvrte na osem, toľko totiž trvá cesta dolu pešibusom. Naspäť z Turzovky sa dotrepem s nákupom taxíkom. Ten stojí sedem eur, lebo toto nie je Bratislava ale zapadákov, kde sa ľudia ešte navzájom nekresťansky neošklbávajú o posledné grajciariky. Dúfam, že nebude pršať, lebo to by moju aj tak zlú náladu zrazilo hlboko pod nulu a preklial by som celý jarmok aj s nákupom.
Tu u mňa predvčerom a deň predtým už teplota vonku prvý raz dosiahla na krátku chvíľu vražedných 30 stupňov a za takých podmienok ja jednoducho nerobím. Chvalabohu včera aspoň dobre popršalo a nalialo kvantum vody, lenže veľmi sa pri tom neochladilo, lebo aj teraz ráno je vonku 18 stupňov. Žijem ako v spomalenom filme, žiadna rýchla Čaplinovka. Bohužiaľ ani spať hore v manzardke pod strechou vo svojom pohodlnom širokom pelechu nemôžem lebo tam hore je od plechovej strechy príšerne horúce. Takže spím dolu v kuchyni, kde je milosrdných 21 stupňov. Lenže spať v kuchyni, navyše ak je na linke neumytý riad…., nie je bohviečo.
Ale čo ja tu mám čo verejne vyplakávať….. veď v porovnaní s väčšinou Slovenska, kde sa teplomer ustálil cez deň na hodnote 37 stupňov, som na tom ešte stále relatívne dobre. Sú seniori, ktorí milujú nadnormálne teplo. Asi kvôli reume a starým odvápneným kĺbom a artrotickým kostiam, ale ja horúčavy neznášam. Kostiam by to teplo možno aj vyhovovalo, ale mám v tele okrem kostí a starých vysychajúcich chrupaviek aj srdce, a to sa v horúčavách dobre necíti. Bohvie v akom je po tých dlhých desiatkach rokov stave, ale ilúzie si v tomto smere nerobím.
Koniec neproduktívneho bedákania a šomrania, ale trochu sa mi predsa len uľavilo keď som sa tu takto skoro ráno pred celým kolektívom vyponosoval.
Vonku hustá hmla