„Pamätné dni sú na to, aby sa vyzdvihol význam historického obdobia alebo udalosti. Ale okrídlené pou?enie sa z minulosti neprinesie to, že budeme o nej hovori? iba jeden de? v roku. Je potrebné rozmýš?a? a verejne diskutova? o holokauste systematicky a v širšom kontexte,“ skonštatovala Vrzgulová.
Vedie? o nejakom historickom období pod?a nej ešte neznamená, že sme pochopili, ?o sa vtedy stalo do takej miery, že je to dôležité pre našu identitu, že to ovplyvní naše zmýš?anie a konanie. To, ako na nejakú udalos? spomíname, odzrkad?uje pod?a etnologi?ky aj hodnoty našej spolo?nosti. Tie sa však menia. Spolo?nos? je živý organizmus ?udí, má politických lídrov a spolo?enské autority, ktoré ovplyv?ujú verejnú mienku a prinášajú nové poh?ady na historickú udalos?. Deje sa to tiež pri tom, ako je vnímaná a komunikovaná minulos? spojená s holokaustom. „Dôležité je, na koho sa spomína a ako,“ poznamenala Vrzgulová.
To, že sa pripomínajú obete holokaustu, je pod?a etnologi?ky správne. Považuje za dôležité da? ?u?om, ktorí boli prenasledovaní a mnohí zahynuli, naspä? ich mená, tváre, životné osudy. Predstavi? ich ako ?udské bytosti, ktoré mali svoj život aj pred holokaustom a tí, ktorí prežili, aj po holokauste a hovori? o nich ako o ?u?och. „Všetky ?ítania mien obetí, aj iné formy pripomínania, ako stretnutia s potomkami komunity, ktorá žila v meste, sú pre m?a signály, že je tu snaha nejakým spôsobom poveda?, že ?udia, ktorí po?as holokaustu, doslova, zmizli, boli sú?as?ou nášho sveta a my sme o nich prišli,“ podotkla Vrzgulová.
Ako vedkyni, ktorá sa zameriava na otázky pamäti a identity, ale aj ako ?loveku, jej v spôsobe pripomínania stále chýba, že sa nie „ve?mi jasne, zrete?ne alebo vôbec“ nepripomína to, že holokaust je „aj náš“ príbeh. Že je to príbeh našich predkov, ktorí v tom období žili, nejakým spôsobom sa správali a zaujali nejaké postoje vo?i prenasledovanej židovskej komunite. Mnohí pritom boli aktérmi násilia. Prijímali vládne nariadenia a zákony, alebo ich realizovali na rôznych úrovniach spolo?nosti, až po tú lokálnu. Istý problém vidí v tom, že sa obdobie holokaustu nespomína komplexne a nepozerá sa na celú spolo?nos?.
Na Slovensku mal pod?a nej holokaust lokálny charakter. Odohral sa v každej dedine a meste. Preto treba hovori? aj o nežidovskej majorite. Je dôležité, že spomíname na záchrancov, malú skupinu tých, ?o podali pomocnú ruku. Treba o nich hovori?, ak chceme ukáza? pozitívny príklad, že na Slovensku boli aj charakterní, ?udskí, empatickí ?udia, ktorí na úkor vlastného bezpe?ia poskytli pomoc núdznym. Slúžia ako výrazný morálny imperatív.
Zárove? však pripomína, že vä?šina spolo?nosti tak nekonala a snažila sa ži? svoje životy, ?o najmenej dotknutá udalos?ami, alebo z nich profitovala. „Bola to ilúzia vtedy a je to ilúzia aj dnes. Sme sú?as?ou spolo?nosti tak, ako boli naši predkovia po?as holokaustu, a nedá sa vyvliec? z toho obdobia a tvrdi?, že m?a to nejako nezasiahlo,“ zdôraznila Vrzgulová. Za najvä?šiu výzvu pokladá spomínanie na ml?iacu vä?šinu. „Na tých, ktorí možno nie?o arizovali, lebo ‚ke? nie ja, tak to urobí niekto iný‘, alebo si nie?o kúpili z osobného majetku Židov na dražbách po deportáciách, ?i inak využili situáciu vo svoj prospech,“ dodala Vrzgulová.
Zdroj feed teraz.sk
