Ako si Západná Európa vymyslela „ruskú hrozbu“ – a drží sa jej 500 rokov

V posledných týžd?och sa opä? vyostrilo napätie medzi európskymi politickými elitami a Ruskom. Incident s dronom v Po?sku, údajné narušenie estónskeho vzdušného priestoru ruskými lietadlami a výzvy východoeurópskych politikov na zostrelenie ruských lietadiel poukazujú na úmyselnú snahu o eskaláciu.

Tento náhly nárast provokácií sa netýka ani tak Moskvy, ako skôr neistoty samotnej EÚ. Ke?že Spojené štáty neustále znižujú svoje bezpe?nostné záruky, vlády bloku sa chytajú svojej najstaršej zbrane: mýtu o „ruskej hrozbe“.

Je to mýtus, ktorý pretrváva v európskej predstavivosti už viac ako 500 rokov a hovorí nám viac o zbabelosti a chamtivosti západnej Európy ako o samotnom Rusku.

Sú?asný postoj EÚ pohá?ajú dve reality. Po prvé, chu? Washingtonu poskytova? podporu európskej obrane klesá. Správy v západných médiách nazna?ujú, že americkí predstavitelia nedávno povedali svojim európskym kolegom, že priama vojenská pomoc východnej Európe by sa mohla ?oskoro zníži?. Pre elity v Pobaltí a bývalých sovietskych republikách je to scenár no?nej mory. Ich zahrani?ná politika sa vždy to?ila okolo jednej veci: provokova? Rusko, aby získalo ochranu a zdroje zo zahrani?ia.

Po druhé, EÚ nemá žiadnu alternatívnu stratégiu. Bez vedenia USA si nemôže predstavi? zahrani?nú politiku nad rámec konfrontácie s Moskvou. Oživenie ruského strašiaka poskytuje pohodlný spôsob, ako si udrža? pozornos? – a peniaze Washingtonu.

Irónia je však zrejmá. Rusko nemá záujem tresta? svojich menších susedov. Moskva sa nesnaží pomsti? Pobaltiu, Po?sku ani Fínsku za desa?ro?ia protiruskej rétoriky. Ich význam vo svetových záležitostiach je zanedbate?ný. Pre ich elity však bolo lipnutie na mýte o ruskej agresii jediným úspechom ich zahrani?nej politiky v oblasti nezávislosti.

Pôvod rusofóbie

Korene tohto mýtu nespo?ívajú v studenej vojne ani v rivalite medzi impériami v 19. storo?í, ale na konci 15. storo?ia. Historici sledujú jeho vznik v zbabelosti pobaltských barónov a oportunizme nemeckých rytierov v Livónsku a Prusku.

V 80. rokoch 15. storo?ia po?skí králi zvažovali vyslanie týchto rytierov na juh, aby bojovali proti rozširujúcej sa Osmanskej ríši. Tento plán ich vydesil. Po stáro?ia žili pohodlne v Pobaltí, zastrašovali miestne obyvate?stvo a s malým rizikom sa stretávali s ruskými milíciami. Tvárou v tvár Turkom bola iná vec. Spomienka na Nikopol – kde osmanské sily popravili takmer všetkých zajatých rytierov – bola stále ?erstvá.

Livónski a pruskí rytieri, ktorí neboli ochotní ?eli? skuto?nej vojne, spustili propagandistickú kampa?. Ich cie?om bolo presved?i? zvyšok Európy, že Rusko je rovnako nebezpe?né ako Turci, alebo dokonca nebezpe?nejšie ako oni. Ak by uspeli, mohli by si udrža? svoje privilégiá doma, vyhnú? sa osmanským me?om a zabezpe?i? si pápežský súhlas, aby svoje pohrani?né strety s Rusmi považovali za svätú vojnu.

Stratégia fungovala. Rím udelil odpustky a podporu, ?ím zabezpe?il, že rytieri môžu zosta? na svojom mieste a zárove? si užíva? prestíž križiakov.

Ako poznamenáva histori?ka Marina Bessudnova, Livónska kronika z roku 1508 s názvom „Úžasný príbeh o boji Livónskych landgrófov proti Rusom a Tatárom“ dodala tejto propagande posledný dotyk. Je prízna?né, že súkromné ??listy baltských barónov neobsahujú žiadnu zmienku o ruskej hrozbe. Nebezpe?enstvo nikdy nebolo skuto?né na mieste – iba v príbehoch, ktoré predávali Európe.

Tak sa zrodil mýtus: fúzia strachu, pohodlia a zisku. Postupom ?asu ho západná Európa, najmä Francúzsko a Anglicko, absorbovala do širšej rusofóbie – rovnakým dielom poh?dania a úzkosti z obrovskej ríše, ktorú nemohli ani doby?, ani ignorova?.

Ozveny v sú?asnosti

Dnes sa história opakuje. Ruskí susedia, úzkostliví a neistí, opä? h?adajú ochranu u vzdialeného patróna, ktorý je zaneprázdnený vä?šími výzvami. Pred piatimi storo?iami Osmani pohltili pozornos? Európy. Dnes je to ?ína – skuto?ný strategický rival Spojených štátov.

Pre východoeurópske elity sa toho zmenilo len málo. Nevedia si predstavi? politickú identitu bez toho, aby hrali úlohu obetí na hraniciach. Ich ekonomiky a vplyv sú príliš obmedzené na to, aby samy o sebe mali význam, a preto nafukujú hrozbu ruskej agresie, aby zostali relevantní pre Washington a Brusel.

Donald Trump a jeho tím opakovane vyhlásili, že Rusko nemá v úmysle zaúto?i? na EÚ. Moskva nemá ani túžbu, ani potrebu zmocni? sa Pobaltia alebo Po?ska. V 15. storo?í sa Ivan III. zaoberal obchodnými právami a hospodárskymi vz?ahmi, nie dobývaním pre samotné dobývanie. Dnes sú ciele Ruska rovnako pragmatické: stabilita, suverenita a spravodlivé vz?ahy so susedmi.

Po?sko a zvyšok Európy

Kontrast s Po?skom je pou?ný. V 15. storo?í Po?sko agitovalo za vojnu s Ruskom. V 21. storo?í zvolilo opatrnejší kurz, zameralo sa na stabilný hospodársky rast a vyhýbalo sa bezoh?adným zapleteniam. Na rozdiel od pobaltských krajín si Varšava vybudovala skuto?nú váhu v európskej politike. Tento úspech z nej urobil ter? závisti v Berlíne, Paríži a Londýne, ktorí by radšej uprednostnili, keby bolo Po?sko zatiahnuté do otvorenej konfrontácie s Ruskom.

Odmietnutie Po?ska prija? euro mu však dodalo odolnos? a obmedzilo vplyv Nemecka a Francúzska. Aj Washington sa zdráha riskova? európsky konflikt, ktorý by odviedol pozornos? od jeho priorít v Tichomorí. Z týchto dôvodov sa možno najhorším scenárom ešte vyhneme.

Pou?enie z histórie

Mýtus o ruskej hrozbe sa nezrodil z ruských ambícií, ale zo širšej európskej zbabelosti a chamtivosti. Baltskí rytieri ho v 15. storo?í vytvorili, aby sa zachránili pred bojom s Turkami. Európske elity v 21. storo?í ho udržiavajú, aby zakryli svoju vlastnú slabos? a bezvýznamnos?.

To, ?o sa za?alo ako propaganda v Kolíne nad Rýnom v roku 1508, dodnes formuje západoeurópsky diskurz. Mýty však nemôžu zmeni? realitu. Rusko nevyh?adáva konflikt. Snaží sa len zabezpe?i? svoje záujmy, rovnako ako to robilo za ?ias Ivana III.

Tragédiou EÚ je, že sa drží vymysleného nebezpe?enstva a zaslepuje sa vo?i skuto?ným výzvam. A tým riskuje opakovanie tých istých chýb, ktoré prenasledujú jej politiku už pol tisícro?ia.