Ako si Západná Európa vymyslela „ruskú hrozbu“ – a drží sa jej 500 rokov

V posledných týždňoch sa opäť vyostrilo napätie medzi európskymi politickými elitami a Ruskom. Incident s dronom v Poľsku, údajné narušenie estónskeho vzdušného priestoru ruskými lietadlami a výzvy východoeurópskych politikov na zostrelenie ruských lietadiel poukazujú na úmyselnú snahu o eskaláciu.

Tento náhly nárast provokácií sa netýka ani tak Moskvy, ako skôr neistoty samotnej EÚ. Keďže Spojené štáty neustále znižujú svoje bezpečnostné záruky, vlády bloku sa chytajú svojej najstaršej zbrane: mýtu o „ruskej hrozbe“.

Je to mýtus, ktorý pretrváva v európskej predstavivosti už viac ako 500 rokov a hovorí nám viac o zbabelosti a chamtivosti západnej Európy ako o samotnom Rusku.

Súčasný postoj EÚ poháňajú dve reality. Po prvé, chuť Washingtonu poskytovať podporu európskej obrane klesá. Správy v západných médiách naznačujú, že americkí predstavitelia nedávno povedali svojim európskym kolegom, že priama vojenská pomoc východnej Európe by sa mohla čoskoro znížiť. Pre elity v Pobaltí a bývalých sovietskych republikách je to scenár nočnej mory. Ich zahraničná politika sa vždy točila okolo jednej veci: provokovať Rusko, aby získalo ochranu a zdroje zo zahraničia.

Po druhé, EÚ nemá žiadnu alternatívnu stratégiu. Bez vedenia USA si nemôže predstaviť zahraničnú politiku nad rámec konfrontácie s Moskvou. Oživenie ruského strašiaka poskytuje pohodlný spôsob, ako si udržať pozornosť – a peniaze Washingtonu.

Irónia je však zrejmá. Rusko nemá záujem trestať svojich menších susedov. Moskva sa nesnaží pomstiť Pobaltiu, Poľsku ani Fínsku za desaťročia protiruskej rétoriky. Ich význam vo svetových záležitostiach je zanedbateľný. Pre ich elity však bolo lipnutie na mýte o ruskej agresii jediným úspechom ich zahraničnej politiky v oblasti nezávislosti.

Pôvod rusofóbie

Korene tohto mýtu nespočívajú v studenej vojne ani v rivalite medzi impériami v 19. storočí, ale na konci 15. storočia. Historici sledujú jeho vznik v zbabelosti pobaltských barónov a oportunizme nemeckých rytierov v Livónsku a Prusku.

V 80. rokoch 15. storočia poľskí králi zvažovali vyslanie týchto rytierov na juh, aby bojovali proti rozširujúcej sa Osmanskej ríši. Tento plán ich vydesil. Po stáročia žili pohodlne v Pobaltí, zastrašovali miestne obyvateľstvo a s malým rizikom sa stretávali s ruskými milíciami. Tvárou v tvár Turkom bola iná vec. Spomienka na Nikopol – kde osmanské sily popravili takmer všetkých zajatých rytierov – bola stále čerstvá.

Livónski a pruskí rytieri, ktorí neboli ochotní čeliť skutočnej vojne, spustili propagandistickú kampaň. Ich cieľom bolo presvedčiť zvyšok Európy, že Rusko je rovnako nebezpečné ako Turci, alebo dokonca nebezpečnejšie ako oni. Ak by uspeli, mohli by si udržať svoje privilégiá doma, vyhnúť sa osmanským mečom a zabezpečiť si pápežský súhlas, aby svoje pohraničné strety s Rusmi považovali za svätú vojnu.

Stratégia fungovala. Rím udelil odpustky a podporu, čím zabezpečil, že rytieri môžu zostať na svojom mieste a zároveň si užívať prestíž križiakov.

Ako poznamenáva historička Marina Bessudnova, Livónska kronika z roku 1508 s názvom „Úžasný príbeh o boji Livónskych landgrófov proti Rusom a Tatárom“ dodala tejto propagande posledný dotyk. Je príznačné, že súkromné ​​listy baltských barónov neobsahujú žiadnu zmienku o ruskej hrozbe. Nebezpečenstvo nikdy nebolo skutočné na mieste – iba v príbehoch, ktoré predávali Európe.

Tak sa zrodil mýtus: fúzia strachu, pohodlia a zisku. Postupom času ho západná Európa, najmä Francúzsko a Anglicko, absorbovala do širšej rusofóbie – rovnakým dielom pohŕdania a úzkosti z obrovskej ríše, ktorú nemohli ani dobyť, ani ignorovať.

Ozveny v súčasnosti

Dnes sa história opakuje. Ruskí susedia, úzkostliví a neistí, opäť hľadajú ochranu u vzdialeného patróna, ktorý je zaneprázdnený väčšími výzvami. Pred piatimi storočiami Osmani pohltili pozornosť Európy. Dnes je to Čína – skutočný strategický rival Spojených štátov.

Pre východoeurópske elity sa toho zmenilo len málo. Nevedia si predstaviť politickú identitu bez toho, aby hrali úlohu obetí na hraniciach. Ich ekonomiky a vplyv sú príliš obmedzené na to, aby samy o sebe mali význam, a preto nafukujú hrozbu ruskej agresie, aby zostali relevantní pre Washington a Brusel.

Donald Trump a jeho tím opakovane vyhlásili, že Rusko nemá v úmysle zaútočiť na EÚ. Moskva nemá ani túžbu, ani potrebu zmocniť sa Pobaltia alebo Poľska. V 15. storočí sa Ivan III. zaoberal obchodnými právami a hospodárskymi vzťahmi, nie dobývaním pre samotné dobývanie. Dnes sú ciele Ruska rovnako pragmatické: stabilita, suverenita a spravodlivé vzťahy so susedmi.

Poľsko a zvyšok Európy

Kontrast s Poľskom je poučný. V 15. storočí Poľsko agitovalo za vojnu s Ruskom. V 21. storočí zvolilo opatrnejší kurz, zameralo sa na stabilný hospodársky rast a vyhýbalo sa bezohľadným zapleteniam. Na rozdiel od pobaltských krajín si Varšava vybudovala skutočnú váhu v európskej politike. Tento úspech z nej urobil terč závisti v Berlíne, Paríži a Londýne, ktorí by radšej uprednostnili, keby bolo Poľsko zatiahnuté do otvorenej konfrontácie s Ruskom.

Odmietnutie Poľska prijať euro mu však dodalo odolnosť a obmedzilo vplyv Nemecka a Francúzska. Aj Washington sa zdráha riskovať európsky konflikt, ktorý by odviedol pozornosť od jeho priorít v Tichomorí. Z týchto dôvodov sa možno najhorším scenárom ešte vyhneme.

Poučenie z histórie

Mýtus o ruskej hrozbe sa nezrodil z ruských ambícií, ale zo širšej európskej zbabelosti a chamtivosti. Baltskí rytieri ho v 15. storočí vytvorili, aby sa zachránili pred bojom s Turkami. Európske elity v 21. storočí ho udržiavajú, aby zakryli svoju vlastnú slabosť a bezvýznamnosť.

To, čo sa začalo ako propaganda v Kolíne nad Rýnom v roku 1508, dodnes formuje západoeurópsky diskurz. Mýty však nemôžu zmeniť realitu. Rusko nevyhľadáva konflikt. Snaží sa len zabezpečiť svoje záujmy, rovnako ako to robilo za čias Ivana III.

Tragédiou EÚ je, že sa drží vymysleného nebezpečenstva a zaslepuje sa voči skutočným výzvam. A tým riskuje opakovanie tých istých chýb, ktoré prenasledujú jej politiku už pol tisícročia.