Šimečkovská rodina ma zaujíma z niekoľkých dôvodov. Ako dnes už bohužiaľ najstarší, doposiaľ aktívny politický komentátor z Bratislavy, mal som samozrejme za svoj život veľa spomienok a bezprostredných skúseností so všeličím a s všelikým, vrátane v poslednom období neustále pertraktovanej rodiny Šimečkovcov. Spoznal som ich v roku 1971 keď som mal osemnásť rokov. Ich syn Martin, o štyri roky mladší odo mňa, navštevoval tú istú Základnú deväťročnú školu na Hlbokej ceste, takže si ho pamätám už ako dieťa.
Mimochodom, ak by žil, mal by dnes Michal Horský 84 rokov. Pri dobrom zdraví mohol ako jeden z najobjektívnejších, najmúdrejších a najlepších politických analytikov a komentátorov prispievať k politickému diškurzu svojím jedinečným a mimoriadne cenným spôsobom aj v týchto búrlivých časoch rozpadu starých svetových poriadkov, klinickej smrti medzinárodného práva, politickej multipolarizácie Zeme a osudového zápasu starých osvedčených etických hodnôt s tými, ktoré si bezohľadne agresívnym spôsobom uzurpujú právo prerobiť celú spoločnosť na svoj spôsob v duchu progresivizmu.
Ale vrátim sa k Šimečkovcom. Bo som raz ako 18 ročný dokonca aj u nich na najvyššom poschodí bytovky na výpadovke smerom na Prahu. Moja mama, gymnaziálna profesorka slovenčiny, sa spoznala s mamou Martina Šimečku cez spoločnú známu a mňa v tom čase zaujímali podrobnosti, súvisiace so štúdiom anglického jazyka na Univerzite Komenského, kde mama Martina Šimečku, Eva Šimečková, pracovala ako odborná asistentka na katedre anglistiky, aj keď v tom čase už odtiaľ odchádzala. Objektívne musím povedať, že Eva Šimečková, mama Martina Šimečku a manželka Martinovho otca Milana, bola príjemná a sympatická pani.
O to viac ma mrzelo čo sa stalo oveľa neskôr, dávno po tom, ako sa Šimečkovcom nedarilo umiestniť Martina na strednú školu a pani Eva Šimečková sa obrátila na moju mamu, či by nevedela pomôcť a vďaka svojím kolegom a kolegyniam na rôznych stredných školách nájsť spôsob, ako dostať Martina na hocijakú strednú školu, aby mohol získať aspoň maturitu. Podarilo sa, moja mama sa okamžite spojila so svojou dlhoročnou kamarátkou a kolegyňou J.B., ktorá učila a bola myslím dokonca aj zástupkyňou riaditeľa na strednom odbornom učilišti Slovnaftu. Martina tam prijali. O to viac ma mrzelo a dodnes mrzí, že sa mojej mame, uznávanej profesorke slovenského jazyka a literatúry, ktorá ho dostala na školu, Martin Šimečka „odvďačil“ vskutku unikátnym spôsobom keď sa s dešpektom vyjadroval nielen o Slovákoch ale aj o slovenčine ako o jazyku, v ktorom sa nedá dobre literárne tvoriť a zmysluplne pracovať, na rozdiel od češtiny. Doslova povedal: „Slovensko je čierna diera, v ktorej nenávratne miznú všetky rozumné myšlienky, jej gravitácii neunikne žiaden pokus o slobodné bytie a skončíme všetci v slovenskom jazyku, ktorý je fialový, drevený a napuchnutý ako jazyk obesenca.“
Moja mama zomrela pred jedenástimi rokmi. Často sme sa rozprávali o tom, ako sa Martin Šimečka, ktorého by zrejme v Čechách nikde na školu počas normalizácie neboli vzali, odmenil mojej mame za pomoc so školou a s maturitou. Nielen jej, vlastne nám všetkým…! Moja staručká, 93-ročná mama, tú verbálnu podlosť a povýšenecký dešpekt k slovenčine nedokázala do smrti pochopiť. Bolo to veľmi smutné.
Ešte jedna poznámka na záver. Som na mojich nebohých rodičov hrdý – môj otec vyučoval matematiku a fyziku na stredných školách, bol autorom učebníc a neskôr pracoval na ministerstve školstva, moja mama učila slovenský jazyk a dejepis na viacerých bratislavských gymnáziách. Čistí, čestní, obetaví a vážení ľudia. Ak by som sa ale dozvedel, že by bola moja mama niekedy spáchala akýkoľvek závažný finančný podvod, čo by ona samozrejme NIKDY neurobila, bol by som sa za to spoločnosti verejne ospravedlnil, škodu osobne napravil a určite by som to nijako pred svetom nezľahčoval, práve naopak. Boli sme totiž chvalabohu zrejme celkom iná rodina…..
Zdroj telegram
