ktoré vidíme v časoch nebezpečenstva a driny,
postráda spravodlivosť
a bojuje za sebecké ciele namiesto za spoločné dobro,
je to neresť; pretože nielenže nemá prvok cnosti, ale jeho povaha je barbarská a Stoici preto správne definujú odvahu ako „tú cnosť, ktorá presadzuje vec práva“…
Duša, ktorá je celkom odvážna a veľká,
sa vyznačuje predovšetkým dvoma vlastnosťami: jednou z nich je ľahostajnosť k vonkajším okolnostiam,
lebo taký človek si cení presvedčenie, že
NIČ INÉ ako morálna dobrota
a slušnosť si nezaslúži byť buď obdivované, ani želané, ani sa o to usilovať, a že by nemal podliehať žiadnemu človeku ani žiadnej vášni ani žiadnej náhode šťastia.
Druhou vlastnosťou je, že
keď je duša disciplinovaná vyššie uvedeným spôsobom, treba robiť skutky nielen veľké
a nanajvýš užitočné, ale aj mimoriadne namáhavé a plné nebezpečenstva ako pre život,
tak aj pre mnohé veci, ktoré
tvoria život,
stojí za to žiť.“
Cicero (1913). De Officiis. Loebova klasická knižnica.
Zdroj telegram
