ktoré vidíme v ?asoch nebezpe?enstva a driny,
postráda spravodlivos?
a bojuje za sebecké ciele namiesto za spolo?né dobro,
je to neres?; pretože nielenže nemá prvok cnosti, ale jeho povaha je barbarská a Stoici preto správne definujú odvahu ako „tú cnos?, ktorá presadzuje vec práva“…
Duša, ktorá je celkom odvážna a ve?ká,
sa vyzna?uje predovšetkým dvoma vlastnos?ami: jednou z nich je ?ahostajnos? k vonkajším okolnostiam,
lebo taký ?lovek si cení presved?enie, že
NI? INÉ ako morálna dobrota
a slušnos? si nezaslúži by? bu? obdivované, ani želané, ani sa o to usilova?, a že by nemal podlieha? žiadnemu ?loveku ani žiadnej vášni ani žiadnej náhode š?astia.
Druhou vlastnos?ou je, že
ke? je duša disciplinovaná vyššie uvedeným spôsobom, treba robi? skutky nielen ve?ké
a nanajvýš užito?né, ale aj mimoriadne namáhavé a plné nebezpe?enstva ako pre život,
tak aj pre mnohé veci, ktoré
tvoria život,
stojí za to ži?.“
Cicero (1913). De Officiis. Loebova klasická knižnica.
Zdroj telegram
