Od za?iatku tureckej invázie na Cyprus uplynie v sobotu 20. júla 50 rokov.
Budúcnos? tretieho najvä?šieho stredomorského ostrova je už desa?ro?ia predmetom sporu medzi dvoma etnickými skupinami – cyperskými Grékmi, ktorí v roku 1960, teda v ?ase vyhlásenia nezávislosti Cypru, tvorili 77 percent obyvate?stva, a cyperskými Turkami, ktorí tvorili 18 percent obyvate?stva.
Násilnosti zo strany oboch národnostných skupín pribúdali, ?o na jar 1964 viedlo k vytvoreniu tzv. zelenej línie – 180 kilometrov dlhej nárazníkovej zóny pod kontrolou jednotiek Organizácie Spojených národov (OSN). Ani to však neviedlo k zmierneniu napätia, ktoré sa, naopak, stup?ovalo.
K vyostreniu situácie došlo 15. júla 1974, ke? sa skupina nacionalistických dôstojníkov z Cyperskej národnej gardy s pomocou polovojenskej organizácie EOKA-B, podporovanej vojenskou juntou v Aténach, pokúsila o prevrat s cie?om zvrhnú? cyperského prezidenta arcibiskupa Makariosa III. (1913 – 1977) a pripoji? ostrov ku Grécku.
Prezident Makarios III. bol nútený krajinu 17. júla opusti?. Pä?mesa?ný exil, po ktorom sa vrátil do vlasti a opä? sa ujal funkcie, našiel v Londýne. Do ?ela štátu bol dosadený Nikos Sampson, zástanca myšlienky ‚enosis‘, teda spojenia Cypru s Gréckom.
Ankara vyslala na ochranu tureckej menšiny do severovýchodnej ?asti ostrova svoje vojská. Invázia Turecka s kódovým ozna?ením operácia Attila sa za?ala v sobotu ráno 20. júla 1974. Po dvoch d?och bojov bolo vyhlásené prímerie, vláda Sampsona padla. Zárove? sa v Ženeve konala séria rokovaní delegácií cyperských Grékov a cyperských Turkov s cie?om nájs? riešenie konfliktu, avšak neúspešne.
Druhú fázu operácie spustila turecká armáda 14. augusta 1974. O štyri dni sa invázia skon?ila a vyústila do rozdelenia Cypru. Takmer 200.000 cyperských Grékov muselo svoje domovy opusti? a utiec? zo severnej ?asti, to isté sa dotklo približne 65.000 cyperských Turkov, ktorí odišli z juhu na sever.
Sever ostrova zostal po tureckej invázii pod správou Turkov, pri?om Ankara má na odštiepeneckom území stále viac ako 35.000 vojakov. Severocyperský parlament jednostranne vyhlásil v novembri 1983 Severocyperskú tureckú republiku zaberajúcu 36 percent územia ostrova. Jej existenciu dodnes uznáva iba Turecko.
Cyprus sa stal ?lenskou krajinou Európskej únie (EÚ) 1. mája 2004. Nariadenia EÚ však platia len v gréckej ?asti ostrova, aj úradným jazykom EÚ je iba gré?tina.
Rokovania o budúcnosti etnicky rozdeleného Cypru, na ktorom sa pod?a bájí zrodila z morskej peny starogrécka bohy?a krásy a lásky Afrodita, nepriniesli doteraz želaný výsledok, ke?že znepriatelené strany nevedia nájs? pri riešení dlhoro?ného konfliktu spolo?nú re?.
Turecký prezident Recep Tayyip Erdogan vidí jediné riešenie situácie v existencii dvoch štátov, ?o však medzinárodné spolo?enstvo odmieta. Navyše vz?ahy medzi Tureckom a Cyprom sú dlhodobo napäté aj v súvislosti so sporom okolo ložísk ropy a zemného plynu vo východnej ?asti Stredozemného mora.
Zabráni? obnoveniu bojov medzi cyperskými Grékmi a Turkami, zabezpe?i? dodržiavanie prímeria medzi znepriatelenými stranami a prispie? k obnove a udržaniu práva i poriadku na ostrove je od marca 1964 cie?om mierovej misie OSN na Cypre (United Nations Peacekeeping Force in Cyprus, UNFICYP).
Slovensko je sú?as?ou mierovej misie UNFICYP 23 rokov. V sú?asnosti zabezpe?uje úlohy 239 príslušníkov Ozbrojených síl SR a pä? policajtov. Celkovo má misia UNFICYP aktuálne viac ako tisíc ?lenov.
Zdroj:
https://mfa.gov.cy/turkish-military-invasion-and-occupation.html
http://ak.aos.sk/images/dokumenty/e-knihy/Cyprus-dimenzie_konfliktu.pdf
Kronika 20. storo?ia (1999); Kronika 20. storo?ia (2000)
Zdroj feed teraz.sk
