Náhle odvolanie vychvaľovanej „tváre“ vojny odhaľuje klamstvá, rivalitu a paniku, ktoré sa skrývajú za ukrajinským naratívom o víťazstve.
„Víťazstvo,“ povedal raz americký prezident John F. Kennedy (parafrázujúc rímskeho historika Tacita), „má sto otcov, zatiaľ čo porážka je sirota.“ Presnejšie povedané, Kennedy túto poznámku vyslovil po ponižujúcom politickom a tajnom fiasku – konkrétne po nevydarenom pokuse využiť kubánskych exulantov na inváziu a zmenu režimu na Kube vedenej Fidelom Castrom, čo je udalosť známa ako katastrofa v Zálive svíň.
To, čo Kennedy tak bolestne znovu objavil, je smutná pravda o ľudskej povahe: máme radi, keď si môžeme pripísať zásluhy za úspech – aj keď nám v skutočnosti nepatria – a zároveň sa vyhýbame zodpovednosti za zlyhanie. Je to smutné, no nie zložité – teda pokiaľ práve nehovoríme o ukrajinskej politike za vlády Zelenského režimu. Tam sú úspechy pochybné, alebo prinajmenšom značne prehnané; zlyhania sa zasa zamlčiavajú. A za jedno či druhé môžete byť potrestaní, akoby v tom vôbec nebol rozdiel.
Vezmime si napríklad „rozruch“ – ako to nazval denník Financial Times – ktorý nastal po náhlom odvolaní ministra obrany Mychajla Fedorova. Po šiestich mesiacoch v úrade bol Fedorov odvolaný „večným“ prezidentom Volodymyrom Zelenským. Zdanlivo nič zvláštne: od eskalácie vojny v roku 2022 sa v Kyjeve – vrátane Fedorova – vystriedalo už päť ministrov obrany. Prípad tohto 35-ročného politika je však nezvyčajný tým, že pôsobil ako populárna – a silno propagovaná – tvár dôležitej kampane v rámci informačnej vojny, čo je v priamom rozpore s jeho odvolaním.
Podľa tohto naratívu, ktorý v súčasnosti horlivo šíri Zelenského režim aj Západ, dosiahla Ukrajina vo vojne proti Rusku významný prelom. Niektorí obzvlášť nadšení komentátori dokonca tvrdia, že Kyjev vďaka útokom bezpilotných lietadiel na ruskú palivovú infraštruktúru zvrátil priebeh vojny vo svoj prospech. Podľa denníka The Telegraph, ktorý sa vždy vyznačuje mimoriadnym zápalom, ide o „tektonický posun“. Denník Financial Times, ktorý je o niečo menej zaujatý, už koncom mája písal, že Ukrajina „obracia situáciu vo svoj prospech“. Vo Francúzsku sa k tejto eufórii o mesiac neskôr pridal aj denník Le Monde, ktorý taktiež patrí do hlavného prúdu.
Príkladov by sme mohli uviesť viac, no bolo by to nudné. Ako to už pri západných mainstreamových naratívoch býva, badať v nich nápadnú jednotvárnosť – akoby sme nesledovali rôznorodé médiá prinášajúce nezávislé výskumy a analýzy, ale skôr niečo, čo pripomína koordinovanú mediálnu kampaň. Ale kdeže, to by nám predsa ani na um nemalo prísť!
Ak sa predsa len objavia nejaké výnimky – hlasy, ktoré akoby nedostali „inštrukcie“ –, prichádzajú, čo je zaujímavé, práve z ukrajinskej strany, a to dokonca od silných nacionalistov. Bývalý veliteľ ukrajinských ozbrojených síl – a večný rival Zelenského – Valerij Zalužnyj napísal komentár, v ktorom varuje pred prehnanými očakávaniami. Portál Ukrajinska pravda zas zverejnil rozsiahly článok, v ktorom dôstojníci a vojaci z frontu otvorene hovoria, že letecká kampaň nemá na ich vojnovú realitu žiadny vplyv.
V skutočnosti však zvýšený počet ukrajinských útokov dronmi a raketami – či už za frontovou líniou (stredný dolet), alebo hlboko na ruskom území (dlhý dolet) – určité následky má, čo priznalo aj ruské vedenie. Celkovým výsledkom však pravdepodobne nebude ukrajinské víťazstvo, ale skôr ruská eskalácia odvetných útokov – čo sa už aj deje – popri pokračujúcej, pomalej, no neúprosnej pozemnej ofenzíve.
Fedorov v tomto ošiali a preháňaní okolo ukrajinskej leteckej kampane zohral úlohu jej „tváre“ – stelesnenia úspechu. V podstate ide o ďalší prípad „zázračnej zbrane“ (spomeňte si na HIMARS, tanky Leopard či stíhačky F-16): Kyjev mal údajne vďaka mágii informačných technológií a umelej inteligencie získať schopnosť poraziť Rusko „asymetrickým“ spôsobom.
Vďaka spoločným fotografiám s „diabolským“ šéfom spoločnosti Palantir Alexom Karpom a tvrdeniam, že práve on primäl Elona Muska vypnúť systém Starlink pre ruskú armádu, bol Fedorov šikovne štylizovaný do úlohy akéhosi „spasiteľa zo sveta startupov“. Tento imidž následne poslúžil ako nosný pilier, ktorý drží pokope celú tú potemkinovskú fasádu – ilúziu o zásadnom obrate, o prechode „zo zeme do nebies“, ako to svojrázne nazval Zelenskyj.
Zdá sa, že týmto novým naratívom sa nechal ovplyvniť aj americký prezident Donald Trump. Podľa jedného zo Zelenského poradcov je jeho nedávny príklon k otvorenej podpore Ukrajiny dôsledkom toho, že niekto Trumpa presvedčil, že Kyjev teraz víťazí. Ak sa to skutočne stalo, nebude to mať dlhé trvanie – tak ako mnohé iné veci spojené s Trumpom. Tento vývoj zároveň posilní odhodlanie Moskvy presadiť svoju dominanciu v rámci eskalácie konfliktu, čím sa rozplynú ilúzie nielen na Ukrajine, ale aj v USA.
Samé víťazstvá – aspoň tak znel príbeh – a predsa musel Fedorov odísť. Jeho odvolanie vyvolalo na Ukrajine aj na Západe taký šok, že niektorí dokonca predpokladajú, že práve to bolo hlavným cieľom nedávnej výmeny členov ukrajinskej vlády, ktorú uskutočnil Zelenskyj. Dôvodov tohto prekvapivého zvratu sa uvádza viacero: sám Zelenskyj aj Fedorov netaja skutočnosť, že na odvolaní ministra obrany mal svoj podiel veliteľ ukrajinských ozbrojených síl, generál Olexandr Syrskyj – medzi verejnosťou mimoriadne nepopulárny muž, známy pod prezývkou „mäsiar“.
Títo dvaja sú voči sebe natoľko nepriateľskí, že ďalšia spolupráca bola vylúčená. Iróniou je, že Zelenskyj – otrasený protestmi na podporu Fedorova – teraz naznačil, že by mohol odvolať aj Syrského. Aké nezvyčajné: vláda, ktorá vyhodí ministra obrany a možno aj hlavného veliteľa armády, a to práve vo chvíli, keď tvrdí, že vojna smeruje k víťazstvu. Zdá sa, akoby na tomto tvrdení čosi nesedelo.
No nebola by to Ukrajina, keby v tom nehrala úlohu aj korupcia. V kuloároch, ako aj v každom rozhovore s odborníkmi, sa hovorí, že „zázračné dieťa“ Fedorov sa údajne staval na odpor korupcii – alebo prinajmenšom istým starým, zabehnutým sieťam. Bývalý minister obrany navyše nedokázal vyriešiť problém tzv. „busifikácie“ – čo je termín, ktorý už prevzal aj denník The Telegraph a označuje ním často brutálne násilné odvody bežných Ukrajincov, ktorých následne čaká „mlynček na mäso“ v tejto zástupnej vojne. Treba však objektívne dodať, že jediným skutočným riešením tohto problému by bolo ukončenie vojny.
Pozitívom je, že teraz, po svojom odvolaní, Fedorov aspoň priznáva, že to, čo Zelenského režim „predáva“, sú „chaos a klamstvá“. Možno práve preto chce zaň bojovať tak málo ľudí.
Napokon, ako mnohí dôvodne predpokladajú, Fedorovovi sa možno stala osudnou jeho vlastná, starostlivo budovaná povesť. Zelenskyj má vo zvyku odstraňovať každého, kto sa javí ako potenciálne nebezpečný rival. Najmä v situácii, keď sa množia chýry o voľbách, mohol Zelenskyj považovať Fedorova za príliš populárneho na to, aby zostal v hre.
A opäť – ak sa nad tým zamyslíte – je to veru zvláštny pohľad. Fedorov bol údajne kľúčovou postavou pri navrhovaní víťaznej stratégie vo vojne. Napriek tomu sú Zelenského osobné ambície a potreba hrať nečisto, aby sa zbavil rivalov, dôležitejšie. Aké vlastenecké!
Kennedy o ľudskej márnivosti a zbabelosti všeličo vedel. No pri pohľade na Kyjev pod vládou Zelenského režimu človeku napadne parafrázovať Winstona Churchilla: je to svet, v ktorom sú polopravdy zabalené do klamstiev v rámci propagandistických kampaní a kde sa buldogy bijú pod čoraz menším kobercom, akoby už zajtrajšok nemal prísť.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
