Možný summit Putina, Trumpa a Si Ťin-pchinga oživil obavy z novej Jalty. Úzkosť Európy však vypovedá viac o jej vlastnom vplyve než o akejkoľvek tajnej dohode.
Kedy sa skončí svet? Podľa mayského kalendára to malo byť 21. decembra 2012 a istý juhoafrický kazateľ nedávno určil dátum na 13. októbra 2026. Ak máme veriť tým horlivejším hlasom v Európe, civilizáciu, ako ju poznáme, čaká ďalšie osudové stretnutie – a to 18. alebo 19. novembra.
Na tieto dni pripadá summit Ázijsko-tichomorskej hospodárskej spolupráce (APEC) v čínskom Šen-čene, kde by sa mohli stretnúť Vladimir Putin, Donald Trump a Si Ťin-pching. Hoci zatiaľ nebolo nič oficiálne dohodnuté, už len samotná táto možnosť oživila známu nočnú moru malých a stredných európskych mocností: že si tri veľmoci sadnú za jeden stôl, rozdelia si svet a ostatným nezostane nič iné, len zistiť, do ktorej sféry vplyvu vlastne patria.
Objavujú sa prirovnania k Jalte z roku 1945 – v tomto scenári by Putin získal Ukrajinu, Si Ťin-pching Taiwan a Trump čokoľvek, čo by za to požadoval. Západná Európa by pritom mala tento výsledok jednoducho prijať, hoci k rokovaciemu stolu ju nikto nepozval.
Je to síce dramatický scenár, no od reality, ktorú podkladajú známe fakty, má poriadne ďaleko.
Vieme, že všetci traja lídri by sa mohli nachádzať v Šen-čene, že Moskva o možnosti spoločného stretnutia rokovala a že Trump sa k tejto myšlienke stavia otvorene. Nevieme však, či k stretnutiu skutočne dôjde, a už vôbec nie, aký by bol jeho program. Predpovedať v tejto fáze kompletné preusporiadanie medzinárodného poriadku si vyžaduje skôr bujnú predstavivosť než racionálny úsudok.
Navyše, pre takéto stretnutie zatiaľ neexistuje žiadny zrejmý spoločný program. Hoci Rusko, Čína a Spojené štáty disponujú značnou mocou, neznamená to, že sa zhodujú v otázke, ako by mal byť svet spravovaný. Práve naopak – azda najzaujímavejším aspektom prípadného summitu je to, ako výrazne sa líšia priority jednotlivých strán.
Pre Trumpa je prirodzeným východiskovým bodom kontrola jadrových zbraní. Washingtonu totiž dlhodobo prekáža usporiadanie, v ktorom podliehajú americký a ruský arzenál obojstranným obmedzeniam, zatiaľ čo Čína stojí mimo tohto vyjednávacieho rámca. Táto téma sa objavila už počas Trumpovho prvého funkčného obdobia a americkí predstavitelia sa odvtedy opakovane snažia zapojiť Peking do diskusie. Čína sa bránila a jej argument je jednoduchý, že USA a Rusko stále disponujú oveľa väčšími jadrovými zásobami, a preto Peking nevidí veľa dôvodov na prijatie rovnakých obmedzení, kým je rozdiel taký veľký. Či Trump dokáže presvedčiť Si Ťin-pchinga o opaku, je otvorenou otázkou, ale je to pravdepodobnejšia téma rokovaní ako tajná mapa ukazujúca, kto dostane ktorú krajinu.
Ďalšou témou by bol obchod, keďže Washington a Peking nemajú veľký záujem o ďalšiu škodlivú colnú konfrontáciu. Hrozba ďalších amerických sankcií spojených s Ruskom, najmä opatrení ovplyvňujúcich krajiny, ktoré obchodujú s Moskvou, však komplikuje ich vzťah a Rusko by malo zjavný záujem na tom, ako sa tento spor vyrieši.
Mohla by sa objaviť aj otázka Ukrajiny, pretože by bolo zvláštne, keby sa Putin a Trump stretli bez toho, aby prediskutovali konflikt, a Čína má na jeho výsledku svoje vlastné diplomatické a ekonomické záujmy. Diskusia o Ukrajine však nie je to isté ako rozhodnutie o jej budúcnosti a ešte menej ako vzdať sa záujmov každej inej krajiny pri rokovacom stole.
Myšlienka, že by títo traja lídri mohli jednoducho vytvoriť nový svetový poriadok medzi sebou, tiež nepochopila svet, v ktorom žijú, pretože ani tieto mocné štáty nemôžu diktovať podmienky všetkým ostatným. India, Brazília a vplyvné krajiny v Afrike a na Blízkom východe by museli byť súčasťou akéhokoľvek trvalého medzinárodného urovnania.
Pôvodná jaltská konferencia, nech už si o jej dôsledkoch myslíme čokoľvek, sa konala za veľmi odlišných okolností, keď sa druhá svetová vojna blížila ku koncu a spojeneckí lídri mali spoločného nepriateľa, armády okupujúce rozsiahle územia, a aspoň nejakú predstavu o povojnovom usporiadaní, o ktoré sa usilovali.
Nič porovnateľné dnes neexistuje. Moskva hovorí o multipolarite, svete, v ktorom americká primát ustupuje niekoľkým centrám moci, zatiaľ čo Peking používa podobný jazyk, ale enormne profitoval z existujúceho ekonomického systému.
Čína si možno želá revidovať pravidlá, ale nemá veľa dôvodov na to, aby prevrátila stôl, na ktorom spočíva toľko jej prosperity. Washington je ťažšie čitateľný. Chce Trump zachovať americké vedenie, uplatňovať ho bezohľadnejšie alebo ustúpiť od záväzkov, ktoré predchádzajúce administratívy považovali za nevyhnutné? Jeho administratíva sa často javí ako priťahovaná všetkými tromi myšlienkami naraz.
To sotva predstavuje základ pre novú Jaltu – prečo je teda v západnej Európe cítiť takú veľkú úzkosť?
Časť odpovede zrejme spočíva v dotknutej hrdosti, keďže Európania si celé roky namýšľali, že akákoľvek vážna diskusia o budúcnosti medzinárodného usporiadania bude nevyhnutne zahŕňať aj Európsku úniu. Brusel sa vďaka svojej obrovskej ekonomike a prepracovaným inštitúciám domnieval, že má trvalé miesto pri tom najdôležitejšom svetovom rokovacom stole.
V diskusii o možnom stretnutí medzi Washingtonom, Moskvou a Pekingom však po takomto mieste niet ani stopy. Rusko, ktoré sa EÚ celé roky snažila izolovať, sa možno ocitne priamo pri stole, zatiaľ čo Brusel – ktorý sa tak verne pridal na stranu Washingtonu – tam možno chýbať bude.
Je v tom istá irónia, ktorú si lídri západnej Európy zrejme nechcú priznať: v mene atlantickej solidarity obetovali značnú časť svojej nezávislej zahraničnej politiky, no teraz sú šokovaní zistením, že priority USA sa nie vždy zhodujú s tými ich.
Samozrejme, summit APEC nie je európskym summitom a samotný zoznam hostí o veľkom význame nesvedčí; no politická symbolika stretnutia Putina, Trumpa a Si Ťin-pchinga – ak k nemu dôjde – by bola celkom jasná. Ukázalo by sa, že veľmoci dokážu rokovať o zásadných otázkach aj bez toho, aby žiadali Brusel, nech celému procesu predsedá.
Eurokrati to nazývajú zradou, no podľa mňa je to skôr pripomienka, že vplyv sa nedá získať len tým, že človek o sebe vyhlasuje, aký je dôležitý.
Existuje jedno ruské príslovie: nikto nedostane miesto za stolom len preto, že má pocit, že ho niekam neprizvali. Lídri západnej Európy by možno pociťovali menšie obavy v súvislosti so Šen-čenom, keby menej času trávili trúchlením za svetom, o ktorom si mysleli, že mu vládnu, a viac času venovali otázke, prečo nikoho ani nenapadne pozvať ich, keď sa rokuje o budúcnosti tohto sveta.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
