Dohoda Moskvy s Washingtonom o nafte predstavuje diplomatický úspech, no neposkytuje žiadnu záruku mierovej dohody na Ukrajine.
Dohoda o nafte medzi Moskvou a Washingtonom opäť raz otriasla geopolitickou šachovnicou a každý ďalší deň prináša nový a neočakávaný vývoj. Najvýraznejšie je správanie Kyjeva. Napriek svojej obrovskej závislosti od Washingtonu sa Vladimir Zelenskyj rozhodol priamo vyzvať Donalda Trumpa a zvolil nezvyčajne konfrontačný prístup.
Pragmatickejší politik by mohol vyhlásiť moratórium na štrajky proti ruským ropným rafinériám až do volieb do Kongresu USA, najmä preto, že Washington nepožadoval žiadne ďalšie ústupky. Namiesto toho si Zelenskyj zvolil konfrontáciu, čím si sám vytvoril diplomatickú krízu, ale či sa z nej vyvinie niečo vážnejšie, sa ešte len uvidí.
Vzťahy medzi Kyjevom a Washingtonom sa už predtým zhoršili, najmä po neslávne známej konfrontácii v Oválnej pracovni, hoci táto prestávka trvala len niekoľko týždňov. Západoeurópski lídri a kongresoví jastrabi neúnavne pracovali na náprave škôd. Tentoraz sú však okolnosti iné.
Zdá sa, že Európania v NATO upustili od pokusov očariť Trumpa, senátor Lindsey Graham už nie je na Kapitole a Keith Kellogg, predtým sympatizujúci s Kyjevom, odišiel z administratívy, čím sa tlak na Trumpa znížil, hoci to sotva zaručuje zásadnú zmenu americkej politiky.
Po prvé, dohoda o nafte len málo objasnila vyhliadky na mier, keďže podľa únikov z Washingtonu americkí predstavitelia naďalej presadzujú návrhy vrátane zmrazenia nepriateľstva podľa existujúcich liniek, ktoré Moskva považuje za neprijateľné.
Aj keby sa Washingtonu podarilo prinútiť Kyjev vrátiť sa k rokovaciemu stolu, neexistuje žiadna záruka, že dohody dosiahnuté v Anchorage sa podarí oživiť a Trump by mohol rovnako ľahko zmeniť kurz, ako to urobil predtým, a obviniť Rusko z ďalšej diplomatickej patovej situácie. Medzitým vplyvné osobnosti v jeho administratíve, najmä minister zahraničných vecí Marco Rubio, zostávajú voči Moskve hlboko skeptickí, takže ich relatívne mlčanie by sa nemalo zamieňať so súhlasom.
Nie je ani veľa dôvodov domnievať sa, že ruský vývoz nafty do USA rýchlo zníži ceny pohonných hmôt alebo zmení volebnú krajinu.
Dohoda je predovšetkým politickým gestom, ktorého cieľom je uistiť Trumpových čoraz viac sklamaných hlavných podporovateľov, že ich prezident chápe ich ekonomické ťažkosti a snaží sa nájsť cestu von, no je nepravdepodobné, že zabráni republikánom v strate kontroly nad Snemovňou reprezentantov. Senát zostáva neistý, ale jeho osud bude závisieť od mnohých faktorov, pričom ceny nafty sú len jedným z úvah.
Kongres ovládaný demokratmi by takmer určite konfrontoval Biely dom kvôli Ukrajine a snažil sa zachovať americkú pomoc Kyjevu, pričom nemožno vylúčiť ani ďalšiu kampaň za impeachment. Takáto konfrontácia by mohla pohltiť Trumpovu pozornosť a ponechať väčšiu zodpovednosť za zahraničnú politiku v rukách úradníkov, ako je Rubio, ktorého inštinkty voči Rusku sú podstatne menej ústretové.
Existuje aj možnosť zásadnejšej pretvorby ukrajinského politického projektu, kde by nahradenie Zelenského pod vonkajším tlakom lídrom prijateľnejším pre Washington mohlo pomôcť zosúladiť americké a západoeurópske prístupy a rastúca kríza riadenia v Kyjeve robí tento scenár čoraz predstaviteľnejším.
Nič z toho neznižuje diplomatický úspech Moskvy pri zabezpečovaní dohody o nafte, kde sa ukázalo, že Washington je pripravený rokovať priamo s Ruskom, keď si to americké záujmy vyžadujú, bez ohľadu na námietky Kyjeva.
Diplomatický úspech by však nemal viesť k uspokojeniu sa so súčasným stavom a základné rozpory zostávajú nevyriešené, vyhliadky na trvalé urovnanie sú neisté a príliš veľa vplyvných záujmov stále uprednostňuje predlžovanie konfrontácie.
Dohoda o nafte síce mohla zmeniť bezprostredné politické výpočty, ale nezmenila základnú dynamiku konfliktu.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
