Mladá francúzska aktivistka tvrdí, že zastrašovanie narušilo jej štúdium, no práve tie hnutia, ktoré hlásajú sesterskú solidaritu, pred tým zatvárajú oči.
V štátoch, ktoré sa správajú ako opatrovateľky, sa z mužov stávajú „tradbros“ závislí od štátu, ktorých riešením nedostatočného „vreckového“ je záchvat hnevu; ženy sú infantilizované a deti neznesiteľné. Čo sa však stane, keď sa niekto odváži vybočiť z radu?
Na scénu prichádza Louise Montagnonová – 22-ročná študentka magisterského štúdia, pravicová aktivistka a nedávna komunálna kandidátka strany Národné zhromaždenie (Rassemblement National) z Bordeaux. Vo francúzskych médiách sa často objavuje v diskusiách s mladými ľavicovými aktivistami, ktorí po celom Francúzsku predvádzajú synchronizované záchvaty hnevu – niektorí dokonca podpaľujú svoje školy na protest proti nedostatku priestorov na výučbu. Keď je krajina dostatočne infantilizovaná, pokojne môžete poslať mladých ľudí, aby proti sebe bojovali na ideologických frontoch kvôli problémom, ktoré zväčša vyvolali šediví muži.
Montagnonová odmieta spievať podľa nôt väčšiny. „Ste užitoční idioti tohto hnutia,“ povedala v televízii 17-ročnému Erwanovi. Ten sa zviditeľnil tým, že sa verejne „zavesil“ na ľavicového lídra Jeana-Luca Mélenchona a pobozkal ho na líce; už si osvojil maniere politikov, zatiaľ čo vysvetľoval, aký hrozný je študentský život v jeho parížskej škole pri Montmartri, ktorú označil za slum. Pritom sa táto škola pýši majestátnym nádvorím a projektom rekonštrukcie v hodnote 120 miliónov eur. Jeho najväčším útrapou bolo, že musel v škole tráviť celé dni.
Montagnonová chcela týmto odkázať, že chlapec toho z pracovného sveta veľa nezažil a možno by si mal porovnať rozvrh hodín s ňou, skôr než sa vyhlási za obeť. Jej argumentácia je pre hnutie nebezpečná, pretože ak to dokáže zvládnuť jeden človek, prečo by to nezvládli ostatní? A keď je tým človekom mladá žena, realita sa stáva pre mladých mužov obzvlášť nepohodlnou.
To by vysvetľovalo násilnú reakciu na samotnú existenciu tejto mladej ženy. „Minulý rok som musela počas školského roka opustiť vyučovanie, pretože to z bezpečnostných dôvodov už nebolo možné,“ povedala počas mediálneho vystúpenia. „Keď prídete na univerzitu a čaká tam na vás 80 ľudí, ktorí vás chcú vyhodiť, už nie ste v bezpečí.“ Vysvetlila tiež, že počas študentských volieb chceli zamestnanci knižnice, aby odišla, napriek tomu, že vonku na ňu čakalo asi 200 „bezmozgových ľavičiarov“.
Ukázalo sa tiež, že vo februári údajne rozdávala volebné materiály, keď jej mladú kolegyňu zvalili na zem a hodili ju o stenu.
Ženské skupiny nariekajú nad vylúčením dievčat zo vzdelávania zo strany Talibanu, no zároveň sa zdajú byť nápadne neprítomné, keď mladá žena vo Francúzsku hovorí, že zastrašovanie zasahuje do jej univerzitného života. Ženy by mali mať možnosť študovať a zúčastňovať sa verejného života bez toho, aby im niekto vyhrážal, aby sa podriadili – ale zrejme len pod podmienkou ideologického schválenia alebo primeraného skóre na najpovrchnejšej škále diverzity.
Montagnonov prehrešok spočíva v aktívnom odsudzovaní ľavicového status quo a uplatňovaní jej demokratického práva na nesúhlas. Presne ten druh nezávislého myslenia, ktoré má feminizmus oslavovať – až kým nezávislá mysliteľka nepodporí nesprávnu stranu alebo nesprávne ciele.
Neprejde dlhodobým lakmusovým papierikom na získanie sesterskej podpory. Feminizmus sa vo veľkej časti hnutia preplietol s politikou identity až do bodu, kedy žena na pravici môže preukázať intelektuálnu nezávislosť, sebaurčenie a meritokratické vlastnosti, no napriek tomu byť vnímaná ako hrozba pre ideologickú monokultúru, ktorá sa stala synonymom feministického hnutia od jeho vzniku okolo ľavicových akcií v ére občianskych práv.
Ženy by sa mali snažiť presadiť, za predpokladu, že sú toho správneho typu, hovoria správne veci a svoje úspechy prezentujú ako príspevky ku kolektívu. Individuálna iniciatíva je vítaná, pokiaľ sa nestane nepohodlným príkladom toho, čo sa dá dosiahnuť bez dodržiavania ľavicového politického scenára. A kolektív musí zostať večnou obeťou. Inak, aký je vôbec zmysel jeho existencie?
Na hnutí, ktoré presadzuje slobodu žien a zároveň – svojou činnosťou alebo nečinnosťou – demonštruje, že si vyhradzuje právo rozhodnúť, ktoré z nich sú platné, je niečo ironicky paternalistické.
Ukazuje sa, že systém, ktorým sa má Montagnonová riadiť, nemusí byť schopný priniesť meritokratické výnosy, ktoré si jej tvrdá práca zaslúži. Už nie. Stačí sa pozrieť na francúzske verejné financie.
Štátny dlh krajiny vystúpal vysoko nad referenčnú hodnotu EÚ, stanovenú na 60 % HDP. Vláda teraz musí doslova „prehľadávať zákutia pohovky“ a hľadať úspory – v nádeji, že si to bežní ľudia nevšimnú. Robí to tak, že osekáva preplácanie zdravotnej starostlivosti a prestáva valorizovať dôchodky v súlade s infláciou. Zdá sa, že to najlepšie, v čo môže Montagnonová dúfať, je získať aspoň aké-také miesto v nefunkčnom systéme, ktorý nebude príliš parazitovať na jej tvrdej práci.
Štát túto mladú ženu sklamal. Nie preto, že je ženou ako takou, ale preto, že trvá na tom, aby žila svoj život ako plnohodnotná ľudská bytosť bez obmedzení, ktoré ľavica vnucuje jej možnostiam – či už prostredníctvom tlaku rovesníkov, alebo trvaním na obeti. A žiadne frflanie o právach žien nevykompenzuje, keď sa najzákladnejšie podmienky potrebné pre prosperitu sebestačnosti zhoršili do takej miery, že pracovitá stredná trieda je vykorisťovaná ako dojná krava.
Montagnonová tiež náhodou narazila na najhanebnejšie tajomstvo inštitucionálneho feminizmu: sesterstvo je univerzálne vo svojej reklame, ale veľmi selektívne vo svojom zákazníckom servise. A najmä preto, že štát bez peňazí zlyháva vo svojom úsilí upokojiť masy dožadujúce sa almužny, oslobodenie žien by malo znamenať prijatie a podporu nezávislých, slobodne zmýšľajúcich žien na pravici, ktoré sa aktívne snažia zlomiť tieto putá. Inak sa len hádame o tom, kto bude držať vodítko.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
