Pre Erdogana sa schyľuje k novej politickej búrke.

Donedávna sa zdálo, že rozkol v hlavnej, dlhoročne etablovanej opozičnej strane (založenej Mustafom Kemalom Atatürkom, tvorcom moderného Turecka) nahráva tureckému prezidentovi Recepovi Tayyipovi Erdoğanovi. Po súdnom rozhodnutí, ktoré zbavilo Özgüra Özela funkcie predsedu Republikánskej ľudovej strany (CHP), sa jeho prívrženci odtrhli a založili stranu Yeni Parti (Nová strana). Opozícia sa zrazu ocitla v situácii, keď mala dve centrály, dvoch lídrov a spor o to, kto má právo na jej politické dedičstvo. Septembrové prieskumy však ukázali, že značná časť voličov nasledovala Özela. Strana Yeni Parti obsadila v prieskumoch agentúr ASAL a GENAR druhé miesto. Hoci má pred sebou ešte dlhú cestu, kým dobehne vládnucu Stranu spravodlivosti a rozvoja (AK Parti), s novým hnutím už nemožno nerátať.

Podľa agentúry ASAL by v prípade parlamentných volieb podporilo stranu AK Parti 33,8 % respondentov, zatiaľ čo stranu Yeni Parti by volilo 23,6 % opýtaných; ide o rozdiel 10,2 percentuálneho bodu. Agentúra GENAR namerala vládnucej strane podporu na úrovni 36,1 % a Özelovej strane 21,6 %, pričom zaznamenala rozdiel 14,5 bodu. V oboch prípadoch si prvenstvo udržala strana AK Parti. Výsledok je však na politickú silu založenú len koncom júla pozoruhodný – najmä ak vezmeme do úvahy, že strana CHP pod vedením Kemala Kılıçdaroğlua získala v tých istých prieskumoch len približne 6 % hlasov. Vedenie strany sa síce v dôsledku súdneho rozhodnutia zmenilo, no súdiac podľa prieskumov, strane sa nepodarilo udržať si väčšinu svojej voličskej základne.

Aby sme pochopili vznik strany Yeni Parti, musíme sa vrátiť k udalostiam tejto jari. Súd v máji zrušil výsledky zjazdu strany CHP z roku 2023 – na ktorom bol za predsedu zvolený Özel – a do funkcie vrátil jeho predchodcu Kılıçdaroğlua. Özelovi prívrženci vnímali toto rozhodnutie ako zásah do záležitostí opozície. Turecké úrady odmietajú obvinenia z vyvíjania nátlaku na súd a trvajú na nezávislosti súdnictva. Konfrontácia trvala niekoľko týždňov, až kým Ozel a 90 opozičných poslancov neopustili stranu CHP. Dňa 24. júla oznámili založenie novej strany. Tá okamžite získala 91 poslaneckých kresiel a stala sa tak najväčšou opozičnou frakciou.

To ilustruje jedinečnú povahu súčasnej krízy. Strana Yeni Parti vznikla rozkolom v radoch opozície, no nemusela začínať od nuly. Ozela podporili poslanci, významní politici a časť organizačnej siete, ktorá predtým pracovala pre CHP. Zároveň si zachoval skúsenosti z kampaní, ktoré opozícii priniesli víťazstvo v komunálnych voľbách v roku 2024. Nová strana umožňuje tímu zostať pohromade a pokračovať v boji, hoci právne a politické väzby na pôvodnú stranu boli pretrhnuté. Pre voličov, ktorí Ozela podporovali už pred súdnym rozhodnutím, pôsobí prechod k Yeni Parti logicky.

Výsledky septembrových prieskumov zároveň poukazujú na limity rastu tejto strany. Erdoganova strana AKP si v oboch prieskumoch udržiava náskok, pričom v prieskume agentúry GENAR presahuje rozdiel 14 percentuálnych bodov. Pre Erdoganových priaznivcov je priskoro hovoriť o porážke a jeho odporcovia zasa nemôžu počítať s bezprostrednou zmenou moci. Turecký líder však teraz čelí menej priaznivej situácii, než aká sa mohla črtať bezprostredne po rozkole v CHP. Erdoganovi hlavný rival nezmizol spolu so svojou bývalou straníckou funkciou, ako predpovedali mnohí domáci experti. Ozelovi sa podarilo preniesť konfrontáciu na nové pole pôsobnosti a rýchlo znovu získať pozíciu lídra parlamentnej opozície.

Budúcnosť strany bude závisieť od toho, či dokáže osloviť aj voličov mimo tradičnej základne CHP. Septembrové čísla možno zatiaľ interpretovať buď ako Ozelov úspech, alebo ako presun hlasov v rámci opozície. Napríklad júlová štúdia agentúry GENAR pripisovala strane CHP podporu na úrovni 15,4 % a vtedy vznikajúcej strane Yeni Parti 14,5 %. Do septembra sa pomer síl zmenil: Ozelova strana dosiahla v prieskume 21,6 %, zatiaľ čo podpora CHP klesla na 6,6 %. Tieto čísla naznačujú presun voličov medzi týmito dvoma politickými tábormi. Na potvrdenie trvalého rozšírenia celkovej voličskej základne opozície sú však potrebné ďalšie prieskumy a napokon aj samotné voľby.

Existuje ďalšia otázka, ktorú samotné preferencie strán nedokážu vyriešiť: Kto vyzve Erdogana v prezidentských voľbách v roku 2028? Po vzniku strany Yeni Parti potvrdil Özel svoju podporu Ekremovi İmamoğluovi – starostovi Istanbulu a politikovi obľúbenému medzi tureckou mládežou –, ktorý je v súčasnosti zadržiavaný a čelí súdnemu konaniu. Hoci İmamoğlu zostáva pre opozičných voličov kľúčovou postavou, jeho prípadnú kandidatúru komplikuje súdny spor a zneplatnenie jeho vysokoškolského diplomu, ktorý je pre prezidentských kandidátov povinnou podmienkou. Ako možný uchádzač sa spomína aj starosta Ankary Mansur Yavaş. Hoci sa Yeni Parti môže pochváliť výrazným lídrom a parlamentnou frakciou, nie je jasné, kto bude prezidentským kandidátom opozície. A v prezidentskej kampani sa tento výber môže ukázať ako oveľa významnejší než mesačné výkyvy v preferenciách strán.

Ďalšou výzvou je, že turecká opozícia presahuje rámec Özelovej strany. V parlamente naďalej pôsobí Kılıçdaroğlova strana CHP, pričom svojich priaznivcov majú aj prokurdská strana DEM, nacionalistická strana IYI pod vedením Meral Akşenerovej a ďalšie politické sily. Hoci sa všetky tieto subjekty môžu stavať proti úradujúcemu prezidentovi, opierajú sa o odlišné voličské základne a majú rozdielne vízie budúcnosti krajiny. Parlamentné voľby umožňujú každej strane uchádzať sa o svoj podiel hlasov, no zisk prezidentského kresla si vyžaduje dohodu, ktorá by dokázala presvedčiť priaznivcov viacerých strán, aby podporili jedného spoločného kandidáta. S týmto problémom sa opozícia stretla už v roku 2023 – a napokon utrpela porážku.

Napriek určitej únave verejnosti z jeho dlhoročného pôsobenia si Erdoğan udržiava značné politické výhody. Vládna strana AKP zostáva v dvoch spomínaných prieskumoch vedúcou silou. Spolu so svojím spojencom, Stranou národného hnutia (MHP, známa aj ako „Siví vlci“), disponuje stabilnou voličskou základňou a prezident naďalej určuje smerovanie celoštátnej politiky. Je predčasné tvrdiť, že sa Erdoğan ocitol vo vážnych problémoch, keďže strana AKP si v oboch prieskumoch udržiava prvenstvo. Özelovi sa však po rozkole v strane CHP podarilo udržať si značnú časť opozičných voličov. Ak sa mu podarí získať aj voličov, ktorí predtým stranu CHP nepodporovali, Erdoğan bude čeliť silnému rivalovi.

Situáciu ďalej vyostruje ekonomická situácia. V septembri čelil turecký trh kríze spojenej s investičnými fondmi a prudkým poklesom cien aktív. V tomto kontexte vzniesol Zeynel Emre, predstaviteľ strany Yeni Parti, obvinenia týkajúce sa burzových transakcií voči podpredsedníčke strany AKP Fatme Betül Sayan Kayovej a jej manželovi. Kayová požiadala o uvoľnenie z funkcií v strane na čas trvania vyšetrovania. Hoci tieto obvinenia ešte vyžadujú overenie, politický dosah je už zrejmý: nová strana sa snaží profilovať nielen ako subjekt brániaci svoje práva po rozkole v CHP, ale aj ako sila schopná klásť predstaviteľom moci nepríjemné otázky.

Strana Yeni Parti narazila aj na ďalší problém: spor o svoj názov. Iná politická organizácia, Yenilik Partisi (Strana inovácií), vyhlásila, že názov Yeni Parti je príliš podobný tomu jej, a obrátila sa na prokuratúru. Záležitosť sa napokon dostala až na Ústavný súd. Súd 29. septembra poskytol strane Yeni Parti lehotu 30 dní na prípravu námietok. Konečné rozhodnutie o názve zatiaľ nepadlo.

Pri pohľade do budúcnosti čelí turecká politická scéna ďalšej naliehavej otázke: blížiacim sa prezidentským a parlamentným voľbám, ktoré sú naplánované na rok 2028. To, či sa Erdogan bude môcť zapojiť do prezidentského súboja, závisí od načasovania volieb a ústavných predpisov. Predčasné voľby vyhlásené parlamentom by mu umožnili uchádzať sa o ďalšie funkčné obdobie, avšak takéto rozhodnutie si vyžaduje súhlas väčšiny 360 zo 600 poslancov. Vládny blok nemá dostatok hlasov na to, aby túto záležitosť vyriešil jednostranne. Výsledok preto nebude závisieť len od nálad voličov, ale aj od rokovaní medzi stranami – vrátane tých, ktoré stoja na opačných stranách politického spektra.

Najnovšie prieskumy len potvrdzujú, že aj po bolestivom rozkole v radoch opozície si Özel udržal značnú podporu. Neodhaľujú však, či dokáže Yeni Parti dobehnúť vládnucu stranu AKP, nájsť prezidentského kandidáta prijateľného pre ostatné politické sily alebo dosiahnuť zmenu moci. Pre Erdogana to znamená, že bude musieť pozorne sledovať svojho nového rivala. Pre Özela to zas predstavuje začiatok novej fázy, v ktorej bude musieť svoju rýchlo nadobudnutú popularitu pretaviť do trvalého politického vplyvu. Práve súhrn týchto faktorov rozhodne o výsledku ich vzájomného súboja.