Autor známej eseje „Moc bezmocných“ veril, že pravda má politickú moc a občianska zodpovednosť jednotlivca dokáže otriasť aj pevnými múrmi diktatúry. Jeho výrok „Pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou“ sa stal symbolom Nežnej revolúcie v roku 1989.
Nadviazal naň aj vo svojom prvom novoročnom prezidentskom prejave v roku 1990. „Štyridsať rokov ste v tento deň počuli z úst mojich predchodcov v rôznych obmenách to isté: ako naša krajina prekvitá, koľko ďalších miliónov ton ocele sme vyrobili, ako sme všetci šťastní, ako veríme svojej vláde a aké krásne perspektívy sa pred nami otvárajú. Predpokladám, že ste ma nenavrhli do tohto úradu preto, aby som vám klamal. Naša krajina neprekvitá,“ uviedol v poradí deviaty a posledný prezident Československej socialistickej republiky (ČSSR).
Václav Havel sa narodil 5. októbra 1936 v Prahe v rodine, ktorá bola v 20.- 40. rokoch minulého storočia spojená s českým kultúrnym a politickým dianím. Jeho starý otec z matkinej strany bol známy diplomat, starý otec z otcovej strany zasa staviteľ pražského paláca Lucerna a strýko Miloš Havel zakladateľ filmových ateliérov na Barrandove.
Takýto kádrový profil znamenal pre Havla mnohé obmedzenia a zákazy po nástupe komunistov k moci vo februári 1948. Pre triedny pôvod nemohol absolvovať gymnázium, a tak sa vyučil za chemického laboranta a maturitu nadobudol popri zamestnaní v roku 1954 vďaka večernému štúdiu na pražskej Strednej všeobecne vzdelávacej škole pre pracujúcich.
Nemohol študovať ani humanitné smery, preto dva roky strávil na Ekonomickej fakulte Českého vysokého učenia technického (ČVUT). Neúspešný bol aj jeho pokus prestúpiť na filmovú fakultu Akadémie múzických umení. Zamestnal sa ako javiskový technik v pražskom Divadle ABC, odkiaľ v roku 1960 prešiel do Divadla Na zábradlí. V rokoch 1962 – 1966 sa mu napokon podarilo diaľkovo vyštudovať dramaturgiu na Divadelnej fakulte Akadémie múzických umení (DAMU) v Prahe.
V roku 1963 uviedli v Divadle Na zábradlí jeho divadelnú hru Zahradní slavnost. Medzi rešpektovaných dramatikov sa etabloval aj hrami Vyrozumění (1965) či Ztížená možnost soustředění (1968). V druhej polovici 60. rokov sa začala aj jeho politicko-spoločenská angažovanosť. Pôsobil ako predseda Klubu nezávislých spisovateľov, bol členom Klubu angažovaných nestraníkov a prispieval do mesačníka Tvář.
Počas Pražskej jari bol zástancom názoru, že nestačí len reformovať komunistickú stranu a jej štýl vládnutia. Namiesto demokratizácie socialistického režimu požadoval skutočnú demokraciu. Reformný proces v Československu však zastavila invázia vojsk Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Havel sa zakrátko dočkal prvých výsluchov, obvinenia z trestného činu rozvracania republiky a jeho divadelné s hry sa ocitli na indexe zakázaných diel.
Od nástupu normalizácie v Československu vystupoval proti politickej represii. V roku 1975 napísal otvorený list prezidentovi ČSSR Gustávovi Husákovi, v ktorom upozornil na rozpory v československej spoločnosti. Stál za vznikom Charty 77 a bol jedným z jej prvých troch hovorcov. V apríli 1979 spoluzakladal Výbor na obranu nespravodlivo stíhaných (VONS) a v roku 1989 bol spoluautorom petície Několik vět. Za občianske postoje strávil vo väzení v rokoch 1977 – 1989 celkovo viac ako päť rokov.
Počas Nežnej revolúcie v novembri 1989 vzniklo v Prahe Občianske fórum (OF), ktorého vedúcim predstaviteľom sa stal práve Havel. Federálne zhromaždenie (FZ) ČSSR ho 29. decembra 1989 zvolilo za prezidenta. Vo funkcii ostal aj po prvých slobodných parlamentných voľbách, keď ho do funkcie hlavy štátu 5. júla 1990 opäť zvolilo FZ ČSFR.
Po parlamentných voľbách v júni 1992 sa rozhodujúce politické sily v spoločnosti nedokázali zhodnúť na funkčnej podobe spoločného štátu. Havel 20. júla 1992 odstúpil z funkcie prezidenta s odôvodnením, že nemôže naďalej plniť záväzky vyplývajúce zo sľubu vernosti federatívnej republike. Po vzniku samostatnej Českej republiky (ČR) poslanecká snemovňa 26. januára 1993 zvolila Václava Havla za prezidenta ČR.
Havlova prvá manželka Olga, s ktorou sa oženil v roku 1964, zomrela 27. januára 1996. Koncom roka Havel ochorel na rakovinu pľúc. Oporou mu bola jeho priateľka, herečka Dagmar Veškrnová, s ktorou sa oženil 4. januára 1997. Za prezidenta ČR zvolili Havla obidve komory českého parlamentu aj 20. januára 1998 a druhé funkčné obdobie sa mu skončilo 2. februára 2003.
Za literárne a dramatické dielo, za zmýšľanie a celoživotné úsilie o dodržiavanie ľudských práv mu udelili mnohé ceny, vyznamenania či čestné doktoráty. Poctu mu vzdali Spojené štáty americké, keď 23. júla 2003 ako prvý Čech dostal najvyššie štátne vyznamenanie – Prezidentskú medailu slobody.
Koncom roka 2003 mu India udelila za príspevok k svetovému mieru a presadzovaniu ľudských práv Mierovú cenu Mahátmu Gándhího. Titul doctor honoris causa v roku 2006 dostal aj od Vysokej školy múzických umení (VŠMU) v Bratislave a v novembri 2009 sa stal čestným občanom hlavného mesta SR. Krátko pred smrťou, v roku 2010, nakrútil podľa vlastnej divadelnej hry film Odcházení.
Václav Havel zomrel 18. decembra 2011 v Hrádečku. Na jeho počesť nesie od 5. októbra 2012 letisko v pražskej Ruzyni názov Letisko Václava Havla Praha. Na väznici v Plzni nazývanej Bory, v ktorej Havel strávil približne dva roky, mu odhalili v októbri 2016 pamätnú tabuľu. Jeho meno nesie napríklad aj nová administratívna budova Európskeho parlamentu v Štrasburgu, ktorú otvorili 5. júla 2017.
Zdroje: https://www.hrad.cz/cs/prezident-cr/prezidenti-v-minulosti/vaclav-havel; https://edu.vaclavhavel.cz/cs/vaclav-havel
Zdroj feed teraz.sk
