Slovensko vyslalo do hlavného mesta Georgie dokopy 71 športovcov, ktorí sa postarali o viacero úspechov a popredných umiestnení. Spomedzi nich však vyčnievajú tri medailové. O prvý cenný kov v ére samostatnosti sa postaral 25. júla 1996 strelec Jozef Gönci vďaka bronzu v ľubovoľnej malokalibrovke 60. O dva dni neskôr získal historické zlato v slalomovom kanáli v susednom štáte Tennessee Michal Martikán, ktorý to dokázal vo veku 17 rokov a stal sa najmladším víťazom individuálnej disciplíny na celých hrách. Medailovú zbierku skompletizoval v záverečný deň hier, 4. augusta, Slavomír Kňazovický, ktorý si posledným záberom vybojoval striebro v C1 na 500 m.
„Bolo to skvelé stretnutie. Som rád, že som sa na ňom mohol zúčastniť a dozvedel som sa mnoho nových vecí, pretože sme síce boli všetci na olympiáde, ale my slalomári sme boli oddelení a skoro nič sme z nej nevideli,“ povedal pre TASR Martikán, ktorý pripomenul, že súťaže vo vodnom slalome sa konali v Ocoee Whitewater Center vyše 200 km od hlavného dejiska hier: „Ostatné športy som sám zažil už len ako divák doma pred televízorom, keď sme sa vrátili hneď po pretekoch. Takže je super to počuť takto naživo a stretnúť sa s ľuďmi, s ktorými sa, samozrejme, poznáme, no paradoxne nie z Atlanty, ale až potom z takýchto domácich stretnutí.“
V Atlante to bol práve sedemnásťročný mladík, ktorý zažiaril najviac z celej výpravy. A i keď počas svojej dlhej kariéry, ktorá stále trvá, zažil množstvo ďalších úspechov i olympijské zlato, tak to z Atlanty je preňho stále najcennejšie. „Určite to je najemotívnejší zážitok. Sú to skvelé spomienky a vlastne sme odvtedy na tej vode nejazdili. Boli to vynikajúce preteky, ktoré si budem pamätať do konca života. Olympiádu som vyhral potom aj v Pekingu, ale predsa len, tým, že to bolo prvýkrát v Atlante, bolo tam krásne prostredie a všetko to do seba zapadlo, tak sú to najhodnotnejšie spomienky,“ opísal teraz už štyridsaťsedemročný Martikán, ktorý ešte stále bojuje medzi slalomárskymi bránkami.
Aj Jozefovi Göncimu sa na stretnutí po 30 rokov vynorili spomienky na jeden z najväčších úspechov jeho kariéry. „Najviac v nich zostávajú tie emócie, keď som získal ten bronz. Ako prvý Slovák, tak sa z toho veľmi teším. Som rád, že sme sa stretli, nie preto, že by sme si mali vyžadovať pozornosť, ale napríklad tá udalosť pri preberaní medailí v Atlante, tak to trvá tak do päť minút. Je to krátky čas, človek zbehne dole z pódia a už nie je nič. No táto hodinu a pol trvajúca akcia to akoby ešte málinko predĺžila. Nie je na to treba spomínať každý deň, ale po 30 rokoch je to v poriadku,“ povedal pre TASR. Gönci, ktorý pridal druhý bronz o osem rokov neskôr v Aténach vo vzduchovej puške 60, však priznal, že pri niektorých tvárach z účastníkov stretnutia trochu tápal: „Všetci sme boli takí, že či sa po 30 rokoch aj spoznáme. S niektorými sa stretávam, ale s väčšinou nie a potom príde tá otázka: ´pamätáš si ma?“ zasmial sa.
Zbierku cenných kovov skompletizoval Kňazovický, ktorému v predošlých rokoch veľká medaila na tejto trati z OH či MS utiekla. „Pre mňa to bola druhá olympiáda, prvá s medailou. My sme mali súťaže v posledný deň, takže som nemal možnosť absolvovať nejaké sprievodné podujatia. Ale tak to bolo správne – sústrediť sa na svoju disciplínu,“ uviedol pre TASR.
Na piatkovom stretnutí v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu v Bratislave sa zišlo vyše šesťdesiat účastníkov hier v Atlante. Neboli medzi nimi len športovci, ale aj tréneri, členovia realizačných tímov, členovia výpravy aj s jej vedúcou Máriou Mračnovou, no i zástupcovia médií, ktorí vtedy športovým fanúšikom sprostredkovali výkony a výsledky slovenských reprezentantov. „Bolo to zaujímavé a milé stretnutie, človek si ani neuvedomí, že už toľko času ubehlo. Ale keby to bolo každých päť-šesť rokov, tak by mi to možno aj vadilo,“ povedal s úsmevom Kňazovický. Súčasťou stretnutia bola aj vernisáž výstavy k OH 1996 s názvom „Slovensko pod krídlami Fénixa“, ktorá je prístupná v Slovenskom olympijskom a športovom múzeu.
Zdroj feed teraz.sk
