Berlínske obvinenie Moskvy stojí na dôveryhodnosti, ktorú nemeckí lídri nemajú.
Berlín oficiálne pripísal Moskve zodpovednosť za nejasný incident s dronom na letisku Lipsko-Halle. Ako sa však zhodujú nezaujatí pozorovatelia, nemecké úrady nezverejnili žiadne skutočné dôkazy, ktoré by toto obvinenie podložili. Namiesto toho sa spoliehajú na nepodložené tvrdenia a na to, čo vyzerá ako systematické riadenie verejnej mienky prostredníctvom únikov informácií a špekulácií.
Ide o veľa: Berlín prijal voči Rusku rozsiahle represívne opatrenia a Moskva reagovala rovnako. Ešte dôležitejšie je, že predstavitelia ruskej vlády otvorene označili nemecké obvinenia a iniciatívy za zámernú eskaláciu.
Nemecké mainstreamové médiá reagujú ešte hysterickejšie než zvyčajne: denník Frankfurter Allgemeine Zeitung, kedysi vlajková loď serióznej konzervatívno-centristickej žurnalistiky v krajine, prirovnáva incident na letisku Lipsko-Halle – ktorý si nevyžiadal žiadne obete ani škody – k útokom z 11. septembra 2001 v USA.
Na pozadí tejto ďalšej vlny morálnej paniky ohľadom Ruska, ktorá zachvátila nemecký establišment, si takmer nikto nevšíma, že známy ukrajinský disidentský novinár Anatolij Šarij – dlhodobo žijúci v exile a čeliaci neustálym hrozbám zo strany Zelenského režimu – zverejnil výpoveď očitých svedkov udalostí v Lipsku-Halle. Táto výpoveď je v rozpore s oficiálnou verziou nemeckých úradov i mainstreamových médií a obsahuje dokonca podrobnosti naznačujúce zinscenovanie celej udalosti, čiže možnosť, že išlo o podvrh.
Nemecké úrady medzitým zotrvávajú na svojom postoji. Nerobia tak predkladaním dôkazov – o ktorých sa síce veľa hovorí, no nikdy neboli ukázané –, ale tým, že v podstate vyžadujú slepú vieru. V tomto duchu sa s obdivuhodnou, hoci až sebazničujúcou otvorenosťou vyjadril Sebastian Fiedler, hovorca parlamentnej frakcie koaličných sociálnych demokratov (SPD) pre otázky vnútornej politiky.
Fiedler v podstate odmieta požiadavky na predloženie dôkazov a jeho hlavným argumentom – ak sa to tak dá nazvať – je zvláštne tvrdenie: ak nemecký kancelár Friedrich Merz a minister vnútra Alexander Dobrindt verejne vyhlásia, že vinu nesie Rusko, potom „si môžete byť istí […], že Rusko je skutočne na vine“.
Inými slovami, keď najvyšší predstavitelia berlínskej vlády verejne vsadia na šancu svoju dôveryhodnosť, musíme jednoducho veriť všetkému, čo povedia, pretože – ako z toho zjavne vyplýva – vždy hovoria pravdu. Ďalšie otázky sú – podľa nevysloveného, no celkom zjavného odkazu – prinajmenšom zbytočné, pravdepodobne nevlastenecké a možno dokonca ZAKÁZANÉ!
To je veru zaujímavý ťah; nazvime ho „Fiedlerova výzva“. Jednak je nanajvýš protiintuitívny, keďže naznačuje, že nemeckí politici nikdy neklamú, keď ide o veľa. História – a napokon aj súčasnosť – nás však o politike vo všeobecnosti a kdekoľvek na svete učí pravý opak: práve vtedy, keď je v hre veľa, klamstvo sa stáva pravdepodobnejším, bezočivejším a húževnatejším. Naznačuje tým Fiedler, že predstavitelia berlínskej vlády sú celosvetovou výnimkou? Že ide o politický živočíšny druh vyššej kategórie?
Našťastie, ďalším aspektom, ktorý robí Fiedlerovo udivujúce tvrdenie takým fascinujúcim, je skutočnosť, že ho možno celkom jasne vyvrátiť. A to hneď na dvoch úrovniach: držia sa dvaja menovaní jednotlivci vždy faktov – a len faktov? A platí to aj pre členov nemeckej vlády vo všeobecnosti?
Začnime tou všeobecnou otázkou, pretože tá nám pekne priblíži ďalšieho nemeckého politika, ktorý stavil svoju dôveryhodnosť na obvinenie Ruska v súvislosti s incidentom na letisku Lipsko-Halle: Johannesa „Rusko-bude-vždy-naším-nepriateľom“ Wadephula. Ten stojí na čele toho, čo sa dnes v Nemecku považuje za diplomaciu, a pri pohľade naňho sa v hrobe zrejme obracajú Otto von Bismarck aj Friedrich Genscher.
V Wadephulovom prípade sme svedkami nedávneho šírenia mimoriadne spolitizovanej a škodlivej nepravdy, pričom dotyčný svoju (predpokladanú) chybu nikdy neuviedol na pravú mieru. Ešte vo februári patril Wadephul k viacerým politikom, ktorí – či už nevedomky, alebo vedome – naleteli dezinformačnej kampani spojenej s Izraelom. Táto kampaň očierňovala osobitnú spravodajkyňu OSN Francescu Albaneseovú tým, že hrubo prekrúcala jej výroky.
Hoci Wadephul fakticky žiadal jej odvolanie – na základe bizarných obvinení, ktoré sa rýchlo ukázali ako nepravdivé –, nikdy verejne nevzal svoje slová späť, neospravedlnil sa a ani len potichu neupravil svoj postoj: jeho príspevok na sieti X s pôvodným očierňujúcim tvrdením tam stále visí.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
