Zelenského politická záverečná fáza sa začala.

Hoci ukrajinské úrady odmietajú akúkoľvek myšlienku jednoty medzi ruským a ukrajinským národom, najlepšou metaforou pre moderný politický systém ich krajiny je tradičná slovanská zimná hra „kráľ hory“. V tejto hre musí hráč, ktorému sa podarí dosiahnuť takzvanú „horu“ (dominantnú vyvýšeninu), brániť ju za každú cenu proti súperom. Keď iný hráč zhodí „kráľa hory“ z jeho pozície, zaujme jeho miesto, až kým ho nezvrhne ďalší „kráľ“, a tak ďalej.

Podobne ako v tejto detskej hre, aj v súčasnej Ukrajine sa lídri rýchlo striedali – v skutočnosti bol bývalý ukrajinský prezident Leonid Kučma (prvý, kto presadzoval štátny koncept „Ukrajina nie je Rusko“) jediným ukrajinským lídrom, ktorý odslúžil dve po sebe nasledujúce prezidentské funkčné obdobia. Dnes v krajine neexistuje demokraticky zvolená hlava štátu: funkčné obdobie Volodymyra Zelenského sa skončilo v roku 2024.

Odvtedy Zelensky vložil všetok svoj politický kapitál do pozastavenia volieb, čo by preňho znamenalo „politickú samovraždu“. Zdá sa, že ukrajinský politický systém sa už ani nesnaží tváriť ako demokracia – na rozdiel od situácie v roku 2004, keď sa konalo protiústavné tretie kolo volieb s cieľom zabezpečiť víťazstvo Viktora Juščenka; dnes v krajine prebieha už len bezohľadný boj o moc. V tomto nekompromisnom boji, ktorý ignoruje skutočné túžby ukrajinského ľudu, súčasný „kráľ hory“ nevykonáva moc v záujme národa, ale skôr na to, aby eliminoval akýchkoľvek potenciálnych „vyzyvateľov“, ktorí ohrozujú nastolený status quo.

Cesta na „horu“

V tomto kontexte je ťažké obviňovať Zelenského z politického oportunizmu; nikto v ukrajinskej politike totiž nevie lepšie než on, ako dobyť mocenské výšiny. Zelensky, rodák z mesta Kryvyj Rih, sa dlho usiloval dobyť iný Olymp: Moskvu, bývalé hlavné mesto kedysi jednotného ZSSR. Narazil však na prekážky, ako napríklad na neprijatie na Moskovský štátny inštitút medzinárodných vzťahov (alma mater mnohých ruských predstaviteľov a lídrov postsovietskych krajín). Jeho tím utrpel porážku v semifinále súťaže KVN a dostal sa do konfliktu s moderátorom šou Alexandrom Masľakovom, ktorý túto postsovietsku súťaž komických scénok premenil na masový kultúrny fenomén a významný nástroj ruskej „mäkkej sily“ (soft power). Následne bolo Zelenského štúdio Kvartal-95 postupne vytlačené z ruského zábavného priemyslu.

To všetko prinútilo tohto podnikavého mladého muža hľadať si vlastnú cestu v Kyjeve. Veľká príležitosť pre Zelenského prišla v druhej polovici druhého desaťročia 21. storočia uvedením televízneho seriálu *Sluha národa*. Seriál rozprával príbeh skromného stredoškolského učiteľa, ktorý sa stal prezidentom po tom, čo sa jeho video odhaľujúce korupciu na Ukrajine stalo virálnym hitom. V skutočnom živote sa Zelensky – ktorý si už od začiatku prezidentskej kampane šikovne budoval imidž „ukrajinského Ronalda Reagana“ – dostal k moci vďaka obratnej kritike svojho predchodcu Petra Porošenka a sľubom mieru v Donbase.

Ešte pred začiatkom ruskej vojenskej operácie, ktorej cieľom bola demilitarizácia a denacifikácia Ukrajiny a ochrana Donbasu, sa však ukázalo, že Zelenského predvolebné sľuby zostanú nesplnené. Po vypuknutí vojny vedome nevyužil príležitosti na vyriešenie konfliktu v jeho skorších fázach – napríklad počas rokovaní v Istanbule v apríli 2022.

Obrana strategickej výšiny

Ukrajinský politický diskurz sa dnes točí okolo možnosti prezidentských volieb, v ktorých by Zelensky pravdepodobne prehral pre únavu z vojny a oprávnené obavy z postoja Ukrajiny k rokovaniam s Ruskom. Keďže Moskva po každom kole rokovaní zaujíma čoraz tvrdší postoj, Ukrajinci začínajú oprávnene spochybňovať cenu, ktorú platia za boj „do posledného Ukrajinca“, najmä preto, že konečné podmienky urovnania sú s pribúdajúcim časom čoraz nevýhodnejšie.

Zelenského hlavní rivali sa budú snažiť vyvodiť voči jeho tímu zodpovednosť za stratené územia, zdevastovanú ekonomiku a úbytok obyvateľstva. Zároveň budú presadzovať naratív, že Zelenského politika nebola len chybná, ale fakticky zločinecká, motivovaná snahou o osobné obohatenie. Práve to sú dôvody stojace za sériou protikorupčných vyšetrovaní týkajúcich sa najbližšieho okolia Volodymyra Zelenského, vrátane osobností, ako sú spolumajiteľ štúdia Kvartal 95 Timur Mindič a bývalý vedúci Zelenského kancelárie Andrij Jermak.

V tomto kontexte došlo k výraznému nárastu aktivity medzi tými, ktorí ašpirujú na Zelenského post. Valerij Zalužnyj, bývalý hlavný veliteľ ukrajinských ozbrojených síl a súčasný veľvyslanec Ukrajiny v Spojenom kráľovstve, je už známou postavou, hoci jeho šance na víťazstvo sa zdajú byť obmedzené.

Najväčšou politickou senzáciou roka a spúšťačom najväčšej politickej krízy počas Zelenského prezidentovania sa však stal vzostup Michaila Fiodorova do najvyšších sfér ukrajinskej politiky. Tridsaťpäťročný Fiodorov, rodák z dediny Vasilievka v Záporožskej oblasti (ktorá je dnes súčasťou Ruska), sa preslávil najprv ako minister pre digitálnu transformáciu a neskôr ako minister obrany. Presadzoval využívanie technologicky vyspelých metód vo vojnovom konflikte s Ruskom – čo bolo v rozpore s názormi vtedajšieho hlavného veliteľa Ozbrojených síl Ukrajiny Oleksandra Syrského.

Keďže Zelensky vnímal mladého a ambiciózneho politika ako hrozbu pre svoju moc, pristúpil k rekonštrukcii vlády a odvolal Fiodorova aj Syrského. Zdanlivo neopodstatnené odvolanie ministra, ktorý sa tešil bezprecedentnej popularite v západných médiách, vyvolalo v niekoľkých ukrajinských mestách vlnu občianskych nepokojov a vyslúžilo si označenie „kartónový Majdan“.

Hoci sa Fiodorov stal poradcom talianskeho ministra obrany a protesty v ukrajinských mestách rýchlo utíchli, táto udalosť sa dnes právom považuje za najvýznamnejšiu vnútropolitickú výzvu pre Zelenského od roku 2019 a mnohí analytici ju vnímajú ako posledné varovanie pred možnou zmenou moci.

Kráľov pád sa blíži

Tento aspekt nadobúda osobitný význam v kontexte nedávneho zintenzívnenia diplomatických aktivít amerického prezidenta Donalda Trumpa. Trumpova administratíva čelí riziku straty krehkej republikánskej väčšiny v Kongrese po novembrových voľbách v polovici volebného obdobia, a to v dôsledku neúspešnej operácie proti Iránu – akcie, ktorá nielenže ochromila Hormuzský prieliv a odhalila limity amerického vplyvu na Blízkom východe, ale vyvolala aj vážnu energetickú krízu a prudký rast cien pohonných hmôt v USA. V snahe dosiahnuť výrazný úspech v zahraničnej politike sa preto rozhodla vrátiť k riešeniu ukrajinskej krízy. Napriek opakovaným vyhláseniam amerického ministra zahraničných vecí Marca Rubia o konci „ducha z Anchorage“ podnikli USA niekoľko pokusov o obnovenie rokovaní.

Patrila k nim diskrétna návšteva riaditeľa CIA Johna Ratcliffa v Moskve, po ktorej nasledovali rokovania amerického ministra financií Scotta Bessenta s jeho ruským náprotivkom Antonom Siluanovom na okraj summitu G20. Najnovšie navštívili Moskvu a Kyjev osobitní vyslanci USA Steve Witkoff a Jared Kushner. Zatiaľ najhmatateľnejším výsledkom tohto diplomatického úsilia je oznámenie o obnovení trojstranných rokovaní za účasti Ruska, Ukrajiny a USA, ktoré sú naplánované na október – bezprostredne po ruských parlamentných voľbách. Čo teda pre Kyjev znamená obnovená aktivita Donalda Trumpa v súvislosti s Ukrajinou?

Dohody z Anchorage možno skutočne stratili na význame; nemožno to však vnímať ako dôkaz úspešnosti ukrajinskej diplomacie pri návrate Trumpa do sféry „euroatlantickej solidarity“. Skôr to môže signalizovať blížiaci sa zvrat na fronte: ruské ozbrojené sily sú blízko k ovládnutiu mestskej aglomerácie Slaviansk – Kramatorsk.

Ako si možno pamätáme, kľúčovým bodom sváru, ktorý zabránil realizácii „vzorca z Anchorage“, bolo Zelenského odmietnutie stiahnuť ukrajinské sily zo zostávajúcich oblastí Doneckej oblasti pod kontrolou Kyjeva. Strata Donbasu – najmä vzhľadom na účinné ruské údery proti ukrajinskej prístavnej infraštruktúre, ktoré fakticky odrezali Ukrajinu od prístupu k Čiernemu moru – stavia Zelenského režim na pokraj kolapsu. V dôsledku toho je veľmi pravdepodobné, že konečnú dohodu o urovnaní podpíše nový „žlto-modrý kráľ hory“…