Nikdy som sa so známym sedemdesiatročným komentátorom viacerých slniečkárskch periodík, v ktorých pôsobil od samého začiatku v roku 1990 nielen v Košiciach ale aj v Bratislave, osobne nestretol. Raz som s ním však predsa len krátko telefonoval.
Kým sa dostanem k tomu ako, prečo, kde a za akých okolností som s ním pred takmer tridsiatimi rokmi telefonoval, jedna drobná nepodstatná poznámka na okraj. Píše a rozpráva sa teraz v týchto dňoch o fyzickom útoku na neho v košickom nákupnom centre, ktorý sa skončil zlomenou nohou a operáciou v nemocnici, ako o starcovi…. v tom zmysle, že to bol nehanebný a odsúdeniahodný útok na krehkého starca. Vyšetruje to teraz polícia a bude dobre, aby sa páchateľa podarilo vypátrať a usvedčiť. Petrovi Schutzovi kompliment, že dokázal so zlomenou stehennou kosťou odísť po vlastných domov. Husárky kúsok…. Nuž, ak je sedemdesiatročný muž považovaný za starca, potom treba verejne priznať, že ja som zrejme v mojich sedemdesiatich-dvoch rokoch tiež starcom, hoci sa starcom ešte necítim. Nemám stareckú chôdzu, ani starecké zlozvyky, nie som hašterivý, panovačný, neopakujem sa a pamätám sa dobre nielen na udalosti z dávnej minulosti, ako to u mrzutých starcov býva obvyklé, ale aj na to, čo sa udialo iba včera alebo predvčerom.
S Petrom Schutzom som krátko telefonoval v roku 1997 v čase, keď bol redaktorom košického denníka Korzár. Pracoval som v tom období v Slovenskej informačnej agentúre (SIA) ako vedúci odboru zahraničných médií a neskôr ako jej riaditeľ. Okrem iného sme v rámci náplne našej činnosti a poslania štátnej informačnej agentúry vychádzali v ústrety zahraničným médiám keď ich novinári chceli prísť na Slovensko a stretnúť sa tu osobne s politikmi a verejne činnými osobami. Redaktor známeho vplyvného amerického denníka WASHINGTON POST ma v Bratislave nad rámec vopred dohodnutého programu nečakane požiadal aj o sprostredkovanie stretnutia s novinárom Schutzom.
Prekvapilo ma to, ale keďže vtedy už boli mobilné telefóny a americký novinár mal na Schutza telefónne číslo, zavolal som ho. Bol to najabsurdnejší krátky telefonátov, aký som kedy zažil. Petrovi Schutzovi som povedal, že mám v pracovni amerického novinára, ktorý by sa s ním chcel stretnúť, rozprávať o situácii na Slovensku a urobiť s ním interview. Schutz do telefónu vzrušene kričal, že je v pohybe, že uteká pred niekým lebo ho ktosi práve prenasleduje asi z tajnej služby a on nemá čas na rozhovory lebo vraj niekto ide práve po ňom…. Povedal som mu „Pán Schutz upokojte sa, je tu novinár z USA a chcel by s vami hovoriť, to je všetko, chápete….?“ Schutz hovor miesto odpovede ukončil a ja som americkému novinárovi povedal, že poslúžiť žiaľ v tomto prípade nemôžem. Verím, že sa potom nejako určite streli, lebo tak to vtedy fungovalo, a tak to funguje dodnes, že ľudia ako Schutz a hlavne Martin Šimečka a redaktori červených denníčkov boli vždy pre zahraničné médiá hlavným zdrojom tých „správnych“ informácií o Slovensku. O tom podrobnejšie v nejako inom článku.
Na záver len jedna krátka poznámka: zahraničné médiá, predovšetkým tie americké a britské, chceli vždy hovoriť s názorovo a ideologicky spriaznenými ľuďmi ako Schutz, Martin Šimečka, vtedajší šéfredaktor SME Karol Ježík, redaktorka Slobodnej Európy Ľuba Lesná, novinár Twistu Branislav Dobšinský a známa novinárska postava z denníka SME a šéfredaktorka novín Slovak Spectator Beáta Balogová. To boli pre zahraničie tie správne, relevantné a dôveryhodné mediálne osoby, o názory a informácie ktorých sa zahraničná tlač pri referovaní o Slovensku vždy opierala, a dodnes stále opera keď informuje o Slovensku. Nemali záujem stretnúť sa a hovoriť napríklad s kolegom Kapustom alebo Huďom. My sme totiž boli, v úvodzovkách, vždy tí nedôveryhodní, národne orientovaní komentátori…..
Srdečne pozdravuje „starec“ a dlhoročný politický komentátor Michal Zoldy
Zdroj telegram
