Titulok môjho včerajšieho komentára znel KONEČNE DOBA ĽADOVÁ, lebo sa u nás po tradične teplom decembri prudko ochladilo, prituhlo a nastúpila na krátky čas trojkráľová zima. V čase keď píšem tento komentár, o pol štvrtej v noci, na celom Slovensku dosť slušne mrzne – v Oravskej Lesnej je momentálne mínus deväť stupňov a tu na Kysuciach v Turzovke ešte menej, iba mínus desať. Pre zaujímavosť, presne v tejto chvíli je vo Volgograde, čiže v bývalom Stalingrade, mínus jeden stupeň. Celkom príjemná teplota aj na ranné venčenie malého psíka s krátkou srsťou.
Nad takouto mierne chladnou nocou, ako je dnes na Slovensku, miestni Oravčania a Kysučania iba mávnu rukou. V minulosti, nie tak dávnej, boli ráno zvyknutí na mínus 25 alebo mínus 30. Včerajšie televízne noviny priniesli pár rozhovorov s dobre živenými lyžiarmi v našich zasnežených horských strediskách. Najedení, teplo oblečení, od hlavy až po päty, v ruke horúci čaj, na hlave čiapka a prilba, no a samozrejme kvalitné lyžiarske rukavice. A vraj, „Je celkom fajn, aj keď nám je tu trochu zima.“ Trochu zima….pozastavil som sa nad tým a spomenul som si na nemeckých vojakov v Stalingrade v januári a februári 1943, keď tam v krutej ruskej zime mrzlo až prašťalo, vojaci nemali čo jesť, oblečení boli v tom, v čom tam na záver leta 1942 prišli lebo ten k…t Hitler si myslel, že do októbra je všetko vybavené a ide sa ďalej. Neviem si ani predstaviť, ako mohli vôbec v takom mraze existovať bez poriadneho jedla a teplej ubikácie. Nechajte dnes našinca v takom mraze vonku jeden deň, a to ani nemusí bojovať, a je z toho obojstranný zápal pľúc a intenzívka v nemocnici. Skúste ísť na veľkú potrebu niekde vonku keď je mínus tridsať, zamrzne vám všetko „príslušenstvo“, ešte aj moč v mechúre….. v tom Stalingrade jedli už od hladu kone, aj seba navzájom, keď tam mreli, a ten šialenec v Berlíne nedovolil ústup.
Patrím k ľuďom, ktorí s pribúdajúcim vekom horšie znášajú chlad. Márna sláva, už nemám dvadsať rokov….Stačí, aby teplota v mojej obývačke klesal na 19 stupňov, a je mi zima. A zima mi je aj v aute keď si doň ráno sadnem, kým sa motor trochu nezohreje. V noci pod paplónom je to fajn, ale cez deň potrebujem tých 22. Aké šťastie pre Rusov, a tým pádom aj pre nás, večne nespokojných nevďačníkov, že v Stalingrade boli v januári 1943 také kruté mrazy. Druhého februára 1943 poľný maršal Paulus, inak celkom sympatický vysoký chlap a štíhly fešák, to aj s celou svojou generalitou veliteľského štábu a úbohým zvyškom vojakov bez jedla a bez streliva vzdal. Jeho vojaci sa už na ľudí ani nepodobali, tak boli zúbožení, vyhladovaní a omrznutí. Bohu vďaka za maršala Žukova. Zo stoviek tisíc nemeckých vojakov v oblasti Stalingradu sa po vojne vrátilo iba 6 000. Mali o čom rozprávať….. A my prestaňme nadávať na Rusov, lebo ak by neboli tie boje vyhrali, tak tu už nie sme a nič neriešime.
Vo Volgograde (bývalom Stalingrade) sa má ochladiť až niekedy budúci týždeň, ale aj to majú prísť mrazy len okolo mínus desať stupňov. Za väčšou zimou treba na Sibír, ideálne až do Ojmiakonu, kde je v tejto chvíli mínus 42 stupňov, lebo tam je teraz jedna hodina odpoludnia. Oni tam tie svoje obydlia majú tak postavené, že domy vlastne stavajú v dome, takže tá vonkajšia časť im slúži ako mraznička, z ktorej vyťahujú zmrznutých králikov, hydinu a ryby, a čo ja viem čo všetko, čo tí odolní ľudia držia a čo jedia. Ráno je tam bežne mínus 65 stupňov. Skúste ísť do samošky alebo k lekárovi na stredisko keď je mínus 60. Pri prvom stĺpe je po vás a stávate sa tiež stĺpom.
Prajem príjemné zimné ráno s voňavou kávou a teplým bylinkovým čajom. Ozaj, aby som nezabudol, v Caracase je teraz 17 stupňov. Pozdravujem do Venezuely. Držte sa tam, sme s vami!
Zdroj telegram
