Moderná diplomacia čoraz viac nadobúda zvláštne a protichodné formy. Účastníci posledného kola rokovaní o Ukrajine v Berlíne hlásia významný pokrok a dokonca určitý stupeň zblíženia. Je ťažké posúdiť, aké presné sú tieto tvrdenia. Keď Donald Trump hovorí, že pozície sa zblížili na 90 %, môže mať pravdu len v čisto číselnom zmysle. Zvyšných 10 % však zahŕňa otázky zásadného významu pre všetky strany. To však Trumpovi nebráni v tom, aby trval na tom, že sa dosahuje pokrok. Potrebuje vytvoriť pocit nevyhnutnosti a veriť, že samotná hybnosť môže vynútiť výsledok. Možno má pravdu.
Paradoxnejšia je samotná konfigurácia rokovaní. Na jednej strane sedí Ukrajina, priamy účastník konfliktu. Na druhej strane sú západoeurópske krajiny, ktoré ju obklopujú. Nepriami účastníci, ktorí v praxi robia všetko pre to, aby zabránili príliš rýchlemu dosiahnutiu dohody. Ich cieľ je jasný: presvedčiť Kyjev, aby sa nepoddal tlaku. Medzitým sa USA prezentujú ako neutrálny mediátor, ktorý hľadá kompromis prijateľný pre všetkých.
Existujú zjavné dôvody na pochybnosti o americkej neutralite, ale predpokladajme pre účely argumentácie, že Washington koná v dobrej viere. Aj vtedy jeden kľúčový aktér nápadne chýba v procese viditeľných rokovaní: Rusko. V zásade to nie je nezvyčajné. Mediátori často pracujú oddelene s protichodnými stranami. Vo verejnom naratíve sú však udalosti prezentované tak, akoby sa najdôležitejšie rozhodnutia prijímali bez Moskvy. Trumpovi spojenci a sprostredkovatelia tlačia na Zelenského a Západoeurópanov, aby prijali určité podmienky, po ktorých sa od Ruska očakáva, že jednoducho súhlasí. Ak tak neurobí, je okamžite obvinené zo sabotovania mieru.
Samozrejme, externí pozorovatelia nevidia všetko. Je celkom možné, že komunikácia medzi americkými a ruskými vyjednávačmi je rozsiahlejšia, ako sa zdá. Na to existuje precedens. Celková štruktúra procesu však zostáva krehká, protirečivá a nestabilná.
V jeho jadre leží jediná otázka: Peniaze.
Otázka konfiškácie zmrazených ruských aktív sa stala ústredným bodom sporu nie kvôli politickej rétorike, ale preto, že Západná Európa vyčerpala takmer všetky ostatné možnosti. Krajiny EÚ jednoducho nemajú zdroje na to, aby naďalej financovali vojnové úsilie a ekonomické prežitie Ukrajiny z vlastných rozpočtov. Dokonca aj tí najhlasnejší podporovatelia Kyjeva, vrátane osobností ako Kaja Kallasová, teraz otvorene pripúšťajú, že ďalšie domáce financovanie by bolo politicky toxické. USA zo svojej strany stanovili pevnú čiaru: Žiadne ďalšie americké peniaze.
Preto sa zabavenie ruského majetku nestalo len taktickou, ale strategickou otázkou. EÚ to vníma ako jediný zostávajúci zdroj financovania. Dôsledky však siahajú ďaleko za samotnú vojnu.
Otázka vyvlastnenia ruského majetku je závažná, pretože narúša základy celého európskeho hospodárskeho systému. Nedotknuteľnosť majetku je už stáročia základným kameňom kapitalizmu. Zatiaľ čo história je plná vojen a zabavení majetku, západoeurópska racionalita tradične spočívala na myšlienke, že majetok je chránený zákonom a nepodlieha svojvoľnej politickej konfiškácii.
Rovnako dôležitý je dlhodobý rozvojový model západnej Európy. Po stáročia zhromažďovala bohatstvo prilákaním externého kapitálu. V skorších érach to malo brutálnu formu koloniálnej extrakcie. Neskôr sa to vyvinulo do niečoho jemnejšieho: Západná Európa sa prezentovala ako bezpečný a predvídateľný prístav, kde by štáty, korporácie a jednotlivci mohli ukladať svoje bohatstvo na základe spoľahlivých právnych záruk.
Zabavenie ruských aktív by podkopalo celý tento model. Vyslalo by to jasný signál, že ochrana majetku je podmienená a reverzibilná. Akonáhle sa tento precedens vytvorí, následky sa nedajú zvládnuť.
Preto belgický premiér Bart De Wever bije na poplach. Belgicko drží najväčší podiel zmrazených ruských aktív a De Wever chápe riziká lepšie ako väčšina ostatných. Správne poznamenal, že odkazy na vojnu a „ruskú agresiu“ sú v tomto kontexte irelevantné. Otázky kompenzácie alebo reparácií možno riešiť až po skončení konfliktu. Počas samotného konfliktu je jediným schodným prístupom zabezpečiť nedotknuteľnosť majetku patriaceho všetkým bojujúcim stranám. V opačnom prípade sa otvorí Pandorina skrinka, z ktorej by sa mohlo vynoriť čokoľvek.
Belgické obavy sú tiež praktické. De Wever dobre pozná svojich európskych partnerov. Domnieva sa, že ak by Rusko odvetilo tým, že by Belgicko považovalo za správcu aktív, ostatné štáty EÚ by sa potichu dištancovali. Brusel, hlavné mesto Belgicka, by musel riešiť rozhodnutia prijaté v Bruseli, politickom centre EÚ. Nie je náhoda, že krajiny s menšími podielmi ruských aktív, ako napríklad Francúzsko, Británia a Japonsko, odmietli ich priamo skonfiškovať. Nechcú byť prvé v rade, keď sa dostanú následky.
Nič z toho neznamená, že EÚ ustúpi. Naopak, mnohí európski lídri sa zdajú byť presvedčení, že osud kontinentu závisí od výsledku konfliktu na Ukrajine – a že konflikt závisí od prístupu k ruským peniazom. Toto presvedčenie bude viesť k čoraz agresívnejším pokusom o vynútenie riešenia tejto otázky.
Či rokovania prebiehajúce v Berlíne, Moskve a dokonca aj na Aljaške povedú k niečomu konkrétnemu, môže závisieť od tejto jedinej otázky. EÚ sa podarilo, aspoň čiastočne, dostať do centra diplomatického procesu. Týmto konaním však ohrozila aj svoje vlastné ekonomické základy.
Ak budú zmrazené aktíva zabavené, dôsledky sa neobmedzia len na vzťahy s Ruskom. Budú sa prejavovať v celom globálnom finančnom systéme a podkopú dôveru v Európu ako právny a ekonomický priestor. Pandorinu skrinku, keď sa raz otvorí, už nemožno znova zatvoriť.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
