Parker bol v tom čase mimoriadne vplyvný sólista a jedna z kľúčových postáv pri zrode nového jazzu, ktorý nahrádzal orchestrálnejšie poňatý swing. Do jazzu vniesol revolučné harmonické postupy vrátane rýchlych prechodových akordov i nové varianty akordov, taktiež zvýraznenú úlohu improvizácie. Bepoperi zosobňovali hudobníka ako nekompromisného umelca a intelektuála, nie iba ako zabávača.
Po víkende amerického Dňa vďakyvzdania, 26. novembra 1945 známy producent a promotér Teddy Reig prišiel do newyorského bytu Charlieho Parkera, aby ho odviezol do štúdia. Bola to udalosť, keďže v záverečných dvoch rokoch vojny a prídelového hospodárstva platil aj zákaz nahrávania v týchto formátoch. Už vtedy v USA slávny saxofonista mal zložené skladby, ktoré sa mali v štúdiu vyvíjať a preto bolo dôležité, kto ho bude v malom jazzovom telese sprevádzať. Mali to byť Miles Davis na trúbke, Bud Powell na klavíri, Curly Russell na base a Max Roach na bicích. Powell mal však akútnu súkromnú záležitosť a tak vypadol.
Parker producentovi predstavil svojho kamaráta, trubkára Dizzyho Gillespieho, ktorý u neho vtedy prespal. Spoločne sa vydali do štúdia. O desať rokov vyšla LP pod názvom The Charlie Parker Story, ktorá zachytáva hudbu nahratú v ten novembrový deň. No ani vtedy, ani neskôr nebolo úplne jasné, kto a na ktorom tracku hral Powellove party na piane.
Keďže Parker povedal producentovi, aby neriešil otázku zmeny nástroja, mal to byť Gillespie, ale údajne minimálne v jednej skladbe hrá vraj na trúbke, keďže talentovaný, ale menej skúsený mladík Davis by možno nezvládol tempo, ktoré v emócii nahrávania nastolil na svojom saxofóne šéf unikátnej hudobnej seansy. Záhad a výkladov je viac, pretože v čase vydania platne už Charlie Parker nežil a zdroje sa rozchádzali – napríklad aj v tom, či kapelník nahrávacieho zoskupenia na poslednú chvíľu dotiahol do štúdia Argonna Thorntona, ktorý neskôr vystupoval už ako známy jazzový pianista pod menom Sadik Hakim. Navyše na platni sa ako hudobníci uvádzali piati z pôvodného kontraktu, teda aj s absentujúcim Powellom.
Charlie Parker necelých desať rokov po tejto uctievanej „session“ zomrel. Dožil sa len 34 rokov, veľmi intenzívnych, úspešných i bolestných. Krátko po novembrovom nahrávaní zažil s Dizzym Gillespiem a ich bepopovým projektom neúspech na zápase USA a hoci neskôr slávil triumfálne prijatia v USA i Európe, s priateľom sa mu naštrbil vzťah i jeho súkromný život. Museli ho pre duševný kolaps hospitalizovať, prepadol alkoholu i drogám a úplne ho v roku 1954 zničila smrť malinkej dcérky. V tom istom roku sa dvakrát pokúsil o samovraždu, čo ho opäť priviedlo do psychiatrickej nemocnice.
Velikán jazzovej hudby odohral posledné vystúpenie 4. marca 1955, skončilo sa chaoticky a hádkou medzi hudobníkmi. Chorý Parker bol aj fyzicky vo veľmi zlom zdravotnom stave. Odmietol ísť do nemocnice a 12. marca 1955 zomrel na zápal pľúc, komplikovaný krvácajúcim vredom. Posmrtne mu vyšlo viacero nahrávok a ako umelcovi sa mu dostalo kvantum uznania a pocty. V roku 1973 mu udelili cenu Grammy.
Zdroj feed teraz.sk
