Viaceré občianske združenia a osobnosti zaslali 31. októbra 2025 premiérovi Slovenskej republiky Robertovi Ficovi, ako aj ďalším ústavným činiteľom a relevantným ministerstvám nasledovný otvorený protestný list:
Protest proti neštátnickemu správaniu premiéra SR, prezidenta SR, MZV SR, MV SR pri návšteve prezidenta Maďarska na území Slovenskej republiky
Vážený pán premiér!
Vyslovujeme veľké rozhorčenie a protest voči ľahostajnosti a neštátnickemu správaniu Vás ako premiéra SR, rovnako aj prezidenta SR, ministra zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a ministra vnútra SR počas návštevy prezidenta Maďarska na území SR 15.októbra 2025.
Prezident Maďarska Tamás Sulyok navštívil v tento deň Komárno, Dunajskú Stredu a Košice, pričom sa na zvrchovanom území Slovenskej republiky pohyboval voľne, bez patričného štátnického sprievodu zo slovenskej strany, iba v sprievode osôb z maďarských kruhov zo sféry samosprávy, cirkvi a politiky, ako keby sa nachádzal v Maďarsku. (Viď titulnú fotografiu: Prezident Maďarska Tamás Sulyok pred sochou Károlya Szladitsa v Dunajskej Strede, zdroj: https://www.facebook.com/dunaszerdahelyihirek/posts/1129137996031530 )
V Dunajskej Strede prezident vzdal úctu pri pamätníku maďarského právnika Károlya Szladitsa, kde položil veniec. Manželka prezidenta zatiaľ navštívila Gymnázium Ármina Vámbéryho s vyučovacím jazykom maďarským, kde sa stretla s učiteľmi a žiakmi. Gymnázium je známe kauzou likvidácie slovenskej jazykovej školy, zrealizovanej v roku 2022 pod dohľadom Józsefa Berényiho, podpredsedu trnavského samosprávneho kraja pre školstvo, údajne z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov. Žiaci z tejto v podstate ukradnutej slovenskej jazykovej školy boli následne včlenení pod Gymnázium Á. Vámbéryho, keďže toto malo nedostatok žiakov a hrozilo jeho zatvorenie.
Tiež je potrebné si pripomenúť, kto bol právnik Károly Szladits a akým neštandardným a ignorantským spôsobom, odporujúcim medzinárodnému právu v diplomacii, bol vytvorený a odhalený tento pamätník, čo opisujeme v Prílohe k tomuto listu. Mimochodom, slovenčina na predmetnom pamätníku sa nachádza pod zadkom pána Szladitsa. Pri pohľade na sochu spredu je na podstavci text iba v maďarskom jazyku!
Už dlhšiu dobu pozorujeme nepochopiteľne ignorantský prístup a nevšímavosť vlády a najmä MZV SR k samozvaným návštevám vysokopostavených politikov z Maďarska na území SR. Takou bola aj nedávna návšteva predsedu parlamentu Maďarska Lászlóa Kövéra 20. júla 2025 na politicko-kultúrnom podujatí „sviatok Združenia Svätého Kráľa“ s revizionistickým kontextom v obci Kraľovičove Kračany v okrese Dunajská Streda, kde sa organizátori prihlásili k Ústave Maďarska „ktorá ukladá zodpovednosť maďarskej vláde aj maďarským komunitám za hranicami…“ (László Gubík, predseda strany Aliancia).
Politicky exponované osoby z Maďarska prichádzajú na územie Slovenskej republiky na rôzne podujatia, ktoré sami riadia a financujú. Na týchto podujatiach organizovaných pre občanov maďarskej národnosti, zásadne neumiestňujú žiadne symboly slovenskej štátnosti, iba množstvo symbolov tzv. Felvidéku, či štátnosti Maďarska!
Vo verbálnych prejavoch zásadne nespomínajú termín „Slovensko“, či „Slovenská republika“, ale výlučne iba termíny „Felvidék“, či „karpatská kotlina“, prípadne „Maďarsko“. Ich do detailu prepracovaná taktika psychologickej hybridnej vojny má za cieľ podnecovať v občanoch maďarskej národnosti nespokojnosť, ohrozenie či ukrivdenosť a nelojálnosť k slovenskej štátnosti. Správanie Maďarska je očividne nepriateľským zasahovaním do vnútorných záležitostí SR.
Desiatky sťažností vlasteneckých združení na prípady iredentistickej činnosti Maďarska, adresovaných vláde a MZV SR ostávajú nevypočuté. Úmyselný pasívny postoj vlády SR pokladáme za postupujúcu vlastizradu. Zakrývaná je budapeštianskym sloganom, ktorý si osvojil už aj Robert Fico a Peter Pellegrini – vraj: “Vzájomné vzťahy nikdy neboli také dobré”.
Áno? Ak, tak potom len pre Maďarsko, na úkor Slovákov a dôstojnosti slovenského národa. Pravda je totiž opačná: Na Slovenskú republiku sa politici nášho južného suseda pozerajú doslova ako na handru, čo jednoznačne vidieť z ich provokatívneho správania bez štipky úcty či rešpektu k slovenskej štátnosti. Ľahostajnosť a podľa všetkého zámerná ignorancia tejto neslýchanej protislovenskej a iredentistickej činnosti zo strany najvyšších predstaviteľov SR ako aj OČTK SR ich len posmeľuje.
Protestujeme proti odovzdávaniu politickej moci na území južného Slovenska do rúk Maďarska. Odporúčame vláde, aby sa oboznámila s tragickými udalosťami z jesene 1938, s aktivitami Maďarska, ktoré predchádzali Viedenskej arbitráži a s drastickými následkami, keď Maďarsko brutálnym spôsobom „čistilo“ územie južného Slovenska od Slovákov. Vyzývame MZV, vládu SR i prezidenta, aby na všetky prejavy nepriateľského a iredentistického správania predstaviteľov susedného Maďarska bezodkladne a účinne reagovali.
Použité zdroje: Prezident Maďarska 15.10. 2025 v Komárne:
https://felvidek.ma/2025/10/15/kepriport-sulyok-tamas-komaromi-latogatasarol
Video TV JOJ z Komárna:
https://www.noviny.sk/video/604dd006-567d-4f70-a055-3da8a2a1415c/madarsky-prezident-v-komarne
Príloha: Spôsob odhalenia pamätníka maďarskému právnikovi K. Szladitsovi
S úctou Ľudovít Gunčaga, predseda, Združenie slovenskej inteligencie
Miroslav Vetrík, predseda správnej rady, OZ Slovenskí katolíci
Martin Lacko, historik
Ján Kšiňan, riaditeľ Domu Matice slovenskej v Bratislave
Sergej Kozlík, expodpredseda vlády SR
Elena Šebová, psychologička, publicistka, členka OZ Slovenskí katolíci
Ján Košiar, člen predsedníctva OZ Kresťanskí seniori pamäť národa, katolícky kňaz, diplomat
Jozef Javorka, podpredseda, OZ Slovenskí katolíci
Mgr. Róbert Švec, predseda Slovenského Hnutia Obrody
Peter Kozolka, učiteľ, publicista, člen Vlast.inštitútu Petra Šveca, člen Seniori – Pamäť národa
Andrea Šulíková, opatrovateľka, členka OZ Slovenskí katolíci
Ján Lakota, lekár, vedecký pracovník
Mgr. Margaréta Vyšná, koordinátorka, Expertná komisia pre slovensko-maďarské vzťahy
René Pavlík, člen Združenia slovenskej inteligencie
František Ďuriš, IT administrátor, dôchodca
Soňa Svoráková, členka Združenia slovenskej inteligencie
Príloha: Spôsob odhalenia pamätníka maďarskému právnikovi K. Szladitsovi v Dunajskej Strede
Odhalenie sochy maďarského právnika Károlya Szladitsa dňa 16. 9. 2021 v Dunajskej Strede, je ďalším príkladom politického zneužitia kultúry na veľkomaďarskú iredentu. Podujatie sa uskutočnilo v parku pred „Mestským kultúrnym strediskom Benedeka Csaplára“, za účasti štátnych predstaviteľov z Maďarska. Udalosť zorganizoval na podnet maďarskej vlády – primátor mesta Dunajská Streda Zoltán Hájos v spolupráci s ministerstvom spravodlivosti Maďarska . Požiadavka na „pripomenutie si jednej z najväčších osobností maďarského súkromného práva, laureáta Košútovej ceny, právnika, univerzitného profesora a akademika, prišla z maďarských akademických právnických kruhov“. (viď.: https://dunaszerdahelyi.sk/szladits-karoly-emleket-apoljak)
Na tejto politickej slávnosti sa zúčastnili Judit Vargová, ministerka spravodlivosti Maďarska, Anikó Lévai, veľvyslankyňa dobrej vôle Maďarskej ekumenickej organizácie pomoci, Tibor Pető, veľvyslanec Maďarska v Bratislave, manželka premiéra Viktora Orbána, ústavní sudcovia Maďarska Tünde Handó a Imre Juhász atď. Zhotovenie sochy iniciovalo a väčšinovo financovalo ministerstvo spravodlivosti Maďarska.
Primátor Dunajskej Stredy Zoltán Hájos pri odhalení povedal: „ … Károly Szladits po 150 rokoch spojil významnú časť právnickej obce z Maďarska a felvidéku, ktorí sa v ten deň mohli stretnúť v rodnom meste Károlya Szladitsa.” Viď zdroj: https://dunaszerdahelyi.sk/jog-nem-csak-esz-paragrafusok-hanem-sziv-dolga-felavattak-szladits-karoly-szobrat
Podujatie zorganizoval primátor Zoltán Hájos samozvane, bez spolupráce s vládou Slovenskej republiky. Na tejto udalosti sa nezúčastnil nikto zo Slovenskej vlády, ani z Ministerstva zahraničných vecí SR či Ministerstva spravodlivosti SR, keďže neboli maďarskou stranou o tom informovaní. Ministerka spravodlivosti SR označila toto konanie Maďarska za „neštandardný postup“.
Konanie organizátorov podujatia nerešpektuje suverenitu a zvrchovanosť SR a je v rozpore s základnou zmluvou o dobrom susedstve a vzájomnej spolupráci. Neustále vyrábanie nových a nových jednostranných maďarských národnostných symbolov a pamätníkov, ktorých je už plné mesto, nadobúda charakter kultúrnej šovinistickej invázie, keďže ohľad na tu žijúce slovenské etnikum je nulový. Na šiestom zasadnutí mestského zastupiteľstva v Dunajskej Strede bol v júni 2019 zriadený Pamätný výbor Károlya Szladitsa a schválení členovia výboru. Za predsedu výboru bol vymenovaný Dr. István Sándor, člen Maďarskej akadémie vied. Tento pán obdržal v rámci dní Sv. Juraja aj cenu primátora mesta Dunajská Streda dňa 22. 4. 2022.
Pán právnik a cestovateľ Károly Szladits, ktorý sa narodil v r. 1871 v Dunajskej Strede bol dovtedy pre Dunajskostredčanov absolútne neznámy. V kontexte ďalších aktivít primátora mesta vnímame túto udalosť ako ďalší revizionistický projekt maďarskej vlády, zároveň ako porušenie základných pravidiel medzištátnych vzťahov a zneváženie našej štátnosti. Je to aj zneváženie ignorovanej štátnej inštitúcie – Ministerstva spravodlivosti SR, zo strany maďarského ministerstva spravodlivosti. Súčasne je to ďalší krok v prebiehajúcej intenzívnej maďarizácii kultúrneho a spoločenského priestoru v meste Dunajská Streda.
Slováci sa dostávajú pod zvyšujúci sa tlak vonkajších prejavov preexponovanej maďarskej symboliky, čo už prekračuje únosnú a prirodzenú mieru. Popri nečinnosti štátnych orgánov Slovenskej republiky voči takémuto konaniu, sa tu „salámovou“ metódou medzi občanmi maďarskej národnosti intenzívne buduje informačné pole kultúrneho a spoločenského vyčlenenia sa, čo prehlbuje rozdelenie v spoločnosti.
Odhalenie pamätníka možno chápať aj ako pokus o legitimizáciu danej doby a bagatelizáciu bezprávia na slovenskom národe, obchádzaním tém deformácie práva v období Uhorska aj potrianonského Maďarska a zároveň aj ako pokus o legitimizáciu osoby právnika, o ktorom nie je známe že by sa počas svojho života nejako zastal práv utláčaných Slovákov či iných nemaďarských národov. Ak by sme mali správanie ministerky spravodlivosti Judit Vargovej hodnotiť podľa zákonov a praxe platných počas života pána Szladitsa, ktorého kult osobnosti prišla iniciovať v Slovenskej republike, skončila by v slovenskom väzení za „poburovanie proti slovenskej národnosti“ (za predpokladu, že by sme dnes recipročne podobné zákony mali).
Obr.: Primátor Zoltán Hájos a Judit Vargová, ministerka spravodlivosti Maďarska spoločne odhaľujú sochu (zdroj: dunaszerdahelyi.sk)
Exkurzia do právneho prostredia Uhorska v období života právnika K. Szladitsa –potláčanie základných ľudských práv a slobôd slovenského národa
Táto malá historická exkurzia do obdobia, v ktorom žil a pôsobil právnik K. Szladits, približuje, ako sa vtedy žilo Slovákom a čomu museli čeliť zo strany Budapeštianskej vlády. Sú to fakty, ktoré sa neučia na školách na Slovensku ani v Maďarsku. Ak by boli našej spoločnosti známe, tak by takýto politický pamätník na Slovensku odhalený nebol.
Károly Szladits (predkovia boli pravdepodobne chorvátskeho pôvodu s menom Sladič) žil v období rokov 1871 až 1956, do škôl chodil v Bratislave a potom pôsobil väčšinu života v Maďarsku.
Uhorský volebný zákon z roku 1874 bol nastavený tak, aby sa do snemu nedostali nemaďarské národy, ktorým by inak prináležala väčšina. Zákon ustanovil nerovnosť volebných okresov, a tak v nemaďarských krajoch malo zvoliť poslanca v priemere 15-tisíc voličov, v niektorých maďarských volebných okresoch stačilo na to ani nie 20.
Za hlavný dôvod maďarizácie sa považuje fikcia jediného politického národa, na ktorej neochvejne lipli maďarskí politickí vodcovia, najmä po rakúsko-maďarskom vyrovnaní. Maďarská vláda už roku 1879 vyniesla prostredníctvom uhorského snemu XVIII. článok zákona o povinnom vyučovaní maďarčiny vo všetkých základných školách, čím začalo pomaďarčenie základných škôl, a tak všetkých uhorských nemaďarov. V dôsledku surového útlaku, počnúc rokom 1880 upadala národnostná sieť škôl a zvyšoval sa pomer občanov hlásiacich sa k maďarskej národnosti.
Rafinovaným útokom proti slovenskej národnej tlači, boli §§ 170 – 174 trestného zákonníka z roku 1878. Stanovili, že kto poburuje proti panovníkovi, alebo proti jeho zástupcom, alebo proti dualizmu, ústave, alebo snemu, potrestá sa päťročným väzením. Najvyšší súd tieto ustanovenia doplňuje takým výkladom, podľa ktorého priamym podnecovaním podľa § 172 je „každé prehovorené, alebo napísané slovo, každý skutok, ktorý môže vzbudiť v inom človeku nenávisť k národnosti…” Takto formulované zákonné ustanovenia umožňovali potom pod rôznymi zámienkami veľmi prísne vystupovať proti novinám, perzekvovať redaktorov, a tiež otvorene útočiť na uvedomelých príslušníkov slovenského národného hnutia, resp. príslušníkov iných menšín. Nikdy nie voči Maďarom…
Maďarizácia mien
Mnohí Slováci, pýšiaci sa najrozmanitejšími maďarskými menami, ani len netušia ako k svojim menám prišli. Niektorí si myslia, že snáď mali nejakých maďarských predkov. Nikdy nič totiž nepočuli o maďarskom štátnom programe pomaďarčovania nemaďarských mien.
Maďarské úrady neustále vyvíjali tlak na všetkých nemaďarov, aby si pomaďarčili svoje mená. Ľahkosť, s ktorou sa to dalo urobiť, vyvolala prezývku „korunoví Maďari (cena za zmenu priezviska bola 1 koruna). Okrem zmeny priezviska na typicky maďarské zmena mena zahŕňala prepis mena podľa maďarskej gramatiky.
Štatistické údaje ukazujú, že len medzi rokmi 1881 a 1905 bolo oficiálne pomaďarčených 42 437 mien. Súčasne počas celého obdobia 20. storočia prebiehala aj dobrovoľná a aj násilná maďarizácia nemeckých alebo slovanských mien. Podľa maďarskej štatistiky a vzhľadom na obrovský počet asimilovaných osôb medzi 1700 a 1944 (3 milióny) bolo medzi rokmi 1815 až 1944 celkovo pomaďarčených 340 000 až 350 000 mien, a to hlavne v majoritne maďarsky hovoriacich oblastiach.
Maďarizácia názvov obcí
V roku 1898 vydal Uhorský snem zákon o pomaďarčení názvov všetkých miest a obcí v Uhorsku. Pre mestá a obce, ktoré neboli v minulosti známe pod maďarskými názvami, boli vymyslené nové, maďarské mená používané v administratíve namiesto pôvodných nemaďarských mien. Príkladom mesta, ktorému bolo pôvodné nemaďarské meno takto nahradené maďarským názvom je napríklad Svidník – Felsővízköz.
Represálie úradov proti národne uvedomelým Slovákom dosahovali v roku 1907 vrchol.
V obsiahlej publikácii kolektívu historikov Slovensko – dejiny sa uvádza, že v rokoch 1906 – 1907 odsúdili maďarské súdy 306 Slovákov. Niektorí boli odsúdení do žalára, prípadne strávili mnoho týždňov vo vyšetrovacej väzbe. Mnohí museli platiť vysoké pokuty, napríklad aj za to, že odmietli maďarské učebnice pre svoje deti a dožadovali sa slovenských.
Uhorské štatistiky z rokov 1880 a 1910 uvádzali, že pomaďarčených bolo už 400 000 Slovákov. Metód, ktoré zaujatí maďarskí sčítací komisári na základe definície a inštitúcií mohli používať pri určovaní národnosti, bola celá škála. Prechmatov sa dopustili menovite u málo uvedomelých príslušníkov inonárodných skupín, detí, žiakov a všetkých tých, ktorí z hocijakej príčiny boli závislí na maďarských vrchnostiach, zemepánoch a podnikateľoch.
Sčítacím komisárom pomáhala aj slovná hračka „maďarský a uhorský”, ako napr. v slovenskej dedine Šivetice v Gemerskej župe, kde sa v r. 1880 všetci občania zapísali za Maďarov, keď im tamojší farár vysvetlil, že veď žijú v Uhrách, tak sú teda „Uhri”. Pri sčítaní v r. 1890 tento farár tam už nebol a tak sa celá obec nachádza v štatistike ako slovenská.
Podobné štatistické skoky zrejme rovnako motivované vidíme aj v iných obciach Maďarska. Napr. obec Šámšon (Sámsonháza) v Novohradskej župe mala v r. 1880 absolútnu väčšinu slovenskú. Táto bola odrazu z ničoho nič zapísaná ako maďarská. V r. 1930 je však celá obec zase slovenská. V obci Tárnok v Belohradskej župe dosiahli Slováci v r. 1860 skoro 50 % obyvateľstva. V r. 1890 už len 7 %, v r. 1900 stúpli zasa na 75 % a v r. 1930 klesli na 3 %.
Výber z množstva konkrétnych prípadov národnostného bezprávia
Dňa 12. novembra 1875 zakázal minister Tisza v Trenčianskej stolici blahodarne účinkujúci Spolok miernosti Sv. Ruženca, vraj zo štátnych záujmov. Židovskí krčmári sa totiž ponosovali, že nemôžu platiť dane, lebo krčmy sú prázdne – spolok mal totiž vyše 40 000 členov.
V máji 1881 vylúčili z preparandie (prípravky) v Lučenci 7 študentov, pre „pestovanie a rozširovanie proti štátu a maďarskej národnosti poburujúcich a nenávisť budiacich zásad”. Zakročením tamojšieho prof. Zajzóna slovenskí študenti Grčner, Matúška, Denk, Šimkovič, Socháň, Čajak a Zgúth museli odísť zo školy do 24 hodín! Matúška si vzal v zúfalstve život.
V auguste 1882 sa uzniesol potisský evanjelický dištriktuálny konvent v Rožňave, že kto nepestuje maďarský jazyk a vlasteneckého ducha maďarského, nemôže byť kňazom, ani učiteľom.
Senát prešporskej ev. teologickej fakulty vylúčil roku 1885 troch teológov zo všetkých krajinských ústavov, 5 z prešporskej fakulty, 3 gymnazistov z prešporského lýcea a jedného zo všetkých ústavov krajinských na základe toho, že sa schádzali, po slovensky sa rozprávali a spievali.
Začiatkom decembra roku 1885 vyhodili z katolíckeho kňazského seminára v Ostrihome dvoch klerikov pre “nevlasteneckého” (slovenského) ducha a začiatkom júna roku 1886 z katolíckeho štátneho gymnázia v Levoči 11 slovenských žiakov. Príčinou vyhodenia boli údajne panslavistické agitácie, ktoré spočívali v tom, že vyhodení žiaci spievali slovenské piesne a čítali slovenské knihy.
V októbri 1885 rada ev. teologickej akadémie v Prešporku vylúčila troch teológov zo všetkých krajinských ústavov, päť z prešporskej akadémie, troch gymnazistov z prešporského lýcea a jedného zo všetkých krajinských ústavov. Príčinou bolo, že sa schádzali, po slovensky sa rozprávali a spievali.
V Tisovci v Gemerskej stolici založili učňovskú školu s vyučovacou rečou slovenskou. Keďže tam bola aj štátna maďarská škola a tá nemala žiakov, slovenskú zakázali.
Začiatkom decembra 1885 vylúčili ďalších dvoch slovenských klerikov z katolíckeho kňazského seminára v Ostrihome pre vraj ,,nevlasteneckého ducha”.
V apríli 1886 vyzval minister vnútra stoličné vrchnosti, aby bedlili, žeby stoličné predstavenstvá na úradne listy len maďarské adresy písali.
V Bytči, v Trenčianskej stolici, vyhodili zo zamestnania dvoch katolíckych učiteľov (Franko Macvejda, Anton Svoboda), lebo vraj šírili „nevlasteneckého” ducha.
V Štítniku sa stalo, že na prvý vianočný sviatok začal evanjelický farár služby Božie po maďarsky. Cirkevníci opustili kostol a išli do katolíckeho.
Ženský spolok Živena usporiadal 3. augusta 1887 v Turčianskom sv. Martine malú výstavku slovenských výšiviek. V novinách sa spustila nenávistná kampaň proti podujatiu, pretože tam boli nápisy v slovenčine, čo je vraj trestuhodný “panslavizmus”.
Z ústredného seminára v Peštbudíne vylúčili dvoch najnadanejších teológov, Andreja Bieleka a P. V. Rovnianka (neskôr popredný predstaviteľ slovenského krajanského hnutia v USA) len preto, že chceli podať rektorátu prosbu, aby im zavretú slovenskú knižnicu otvorili. To sa považovalo za prejav panslavizmu. Takto systematicky Maďari potláčali akýkoľvek slovenský národný prejav na celom ,,félvidéku”.
Dňa 24. februára 1888 nočnou dobou žandári odviedli z obce Mýto, v stolici Zvolenskej farára Krusza do väzenia v Brezne, ako „pansláva”. Prenasledovanie Slovákov neprestávalo ani vodne ani v noci.
v Klenovci bol Karol Salva 2. júla 1888 zbavený učiteľstva cirkevnou vrchnosťou, vraj preto, že vo svojom “Domovom kalendári” búril proti Maďarom. Pre maďarské úrady bola vhodná akákoľvek zámienka.
V roku 1890 v Tekovskej stolici politická vrchnosť prinútila 54 obcí pomaďarčiť si svoje slovenské názvy. A dnes Maďari bezočivo vykrikujú, že chcú vraj len prinavrátiť obciam ich pôvodné maďarské názvy.
V Pešťbudíne policajne zakázali spolok „Svornosť”, lebo vraj rozširuje panslavistické myšlienky.
V roku 1891 bol prijatý ďalší krutý zákon o násilnom pomaďarčovaní tých najmenších detí. Bol to zákon o detských škôlkach (óvodách), ktorý pod pokutou ukladá, že každé dieťa od 3. – 6. roku, ak nemá doma náležitej opatery, musí chodiť do “ovody”, kde je výchova čisto maďarská.
Minister osvety Albín Csáky vydal v októbri 1893 nariadenie, ktoré ukladalo politickým vrchnostiam, aby každý učiteľ, ktorý nevie po maďarsky, hneď bol odstránený.
Vo vládnom učiteľskom časopise bol vypísaný súbeh na učiteľskú pozíciu v obci Zohor v prešporskej stolici, kde stálo doslovne, že hlavnou úlohou učiteľa v tejto slovenskej obci bude maďarčenie.
V marci roku 1894 vyhodili z gymnázia v Kežmarku piatich slovenských vynikajúcich žiakov preto, lebo sa vo voľných chvíľach schádzali a rozprávali v slovenskej materinskej reči. Medzi nimi boli neskorší evanjelickí farári Otto Škrovina a Ľudovít Engler, ako aj Jozef Ruman, Ján Ostrica a tiež Dušan Ruppeldt.
Roku 1900 vyhodili z prešovskej akadémie šiestich slovenských a jedného nemeckého teológa. Obžalovaní boli dvanásti, že sa dali na pamiatku spolku fotografovať, a že na niektoré exempláre fotiek podpísali si mená po slovensky, čo je vraj „presvedčujúcim dôkazom ich nevlasteneckého chovania” Vyhodení boli: Ján Bezek, Otto Škrovina, Pavel Šolc, Vladimír Čobrda, Jur Janoška, Ján Porubiak a Emil Wanitsek.
Vo februári roku 1902 vyhodili z Prešova z učiteľskej prípravovne Jána Urama, že si po slovensky písal so svojimi priateľmi, s Valérom Kubánim, s Jánom Lichardusom a Matejom Žuffom, študujúcimi v tom čase v Banskej Štiavnici. Toto slovenské písanie bolo jedinou príčinou, že v tom istom roku i menovaných slovenských študentov vyhodili z banskoštiavnického lýcea.
Ešte zúrivejšie počínali si proti slovenským žiakom evanjelickí profesori na gymnáziu v Sarvaši. Tam vyhodili 30. apríla 1906 dokonca ôsmich slovenských študujúcich preto, ,,že sa zúčastnili na vzdelávaní v slovenskej reči v tajnom spolku”. To bolo údajne dokázané tým, že sa u niektorých našli slovenské knihy, noviny a listy od popredných slovenských ľudí.
V r. 1908 bola komárňanským županom navrhnutá na štátne vyznamenanie učiteľka materskej škôly v Marcelovej, okres Komárno, p. Emília Kapocsyová, ktorá keď prišla do Marcelovej, len dve deti v škôlke vedeli po maďarsky. Ostatní hovorili po slovensky. Kapocsyová sa hrdila tým, že v roku 1908 už niet stopy v Marcelovej po Slovákoch. Obec sa násilne maďarizovala.
Horeuvedené fakty sú len malou vzorkou prípadov útlaku Slovákov v danej dobe, ďalšie pokračovanie by bolo nad rámec tohto dokumetu. Na záver si čitateľ môže sám odpovedať na otázku, či je vhodné, aby mal maďarský právnik K. Szladits, pôsobiaci v období jazykovej genocídy slovenského národa postavený pamätník na zvrchovanom území Slovenskej republiky.
Zdroj feed zsi.sk
