Vo svojom prejave na Dukle sa premiér Fico na chvíľu pristavil pri porovnaní svojej vlaňajšej situácie poraneného premiéra po Cintulovej streľbe do jeho tela v oblasti brucha a situácie vojaka s podobným poranením vnútorností v sychravej blativej noci bojov o ovládnutie priesmyku na ceste osloboditeľov na naše územie.
On – premiér – uprostred pokročilej civilizácie za bieleho dňa na námestí v Handlovej, v bleskovej opatere lekárov tamojšej nemocnice, vzápätí ihneď prevážaný helikoptérou do špičkovej nemocnice v Bystrici – rovno na operáciu v rukách tímu najlepších chirurgov – a na druhej strane vojak, zomierajúci na priestrel krvácajúcich vnútorností na zablatenom bojisku Duklianskeho priesmyku, nanajvýš, ak vôbec, s nejakou bezmocnou ošetrovateľkou, ktorá mu v tých krutých bojových podmienkach mohla dať ako umierajúcemu najviac tak krížik na čelo.
Nečudujem sa premiérovi Ficovi, že ho to osobné porovnanie v slávnostných chvíľach spomienok na Dukle napadlo.
Mňa vzápätí napadlo ešte aj niečo iné: Akí museli byť, a určite aj boli, vtedajší ľudia ako celok telesne aj duševne odolnejší a húževnatejší, hoci sa vtedy nežilo ani zďaleka v takom relatívnom blahobyte a pohodlí ako dnes? Pravdepodobne, skoro určite, boli aj zdravší v porovnaní so súčasnými chorľavými generáciami. Nik z tých bojujúcich československých vojakov a vojakov Červenej armády nemal vtedy chladovú alergiu, nemal peľovú či prachovú astmu, nenosil v koženej brašne spásonosný bronchodilatačný Ventolin ako má dnes pri sebe najmenej polovica žiakov každej triedy, nemal alergiu na všetky možné potraviny, netrpel nadváhou a z nej už v mladom veku aj cukrovkou a najrôznejšími civilizačnými neduhmi, nepotreboval hneď psychoterapeuta kvôli každej prkotine a nekýchal v tých zákopoch sto razy keď ho ofúkol studený októbrový vietor s dažďom od Baltiku.
Dnešný človek je hneď celý nevrlý a má po nálade ako ho kdesi vonku na výlete zastihne trochu studenšia dažďová prehánka, ponáhľa sa rýchle najkratšou cestou do sucha a tepla, najlepšie hneď pod horúcu sprchu. Po nej okamžite siaha po teplom čaji s medom od mamy a rovno vycmúľa pre istotu naraz aj tri Strepsilsy, lebo takí sme dnes žiaľ hákliví a ustarostení. Že ak nás, cintľavky, plné chronických neduhov, vonku trochu ofúkne, už sa vidíme s chrípkou v posteli, na všetko hneď spásonosná vakcína a plné vrecia vitamínov z voňavej lekárne, spolu s lamentovaním, že čo všetko nám zase už od októbra hrozí a čím sa treba štandopéde nechať do ramena zaočkovať, aby sme neprepásli farmaceutickými firmami odporúčaný termín. A hlavne nezabudnúť včas aj na následnú potvrdzujúcu opakovanú dávku, ako ťa na to v médiách výslovne upozorňujú všakovakí odborníci v bielom, čo nemajú radi statočného ortopéda Petra Kotlára. Pre istotu bez príbalového letáka k liekom o účinkoch a spôsobe ich správneho užívania ani na krok!
Myslíte si, že toto všetko mali k dispozícii tí otužilí, zimou a vetrom ošľahaní a útrapami vojny zocelení vojaci na Dukle v októbri 1944 keď im v drsných Svidníckych horách čvrkala v ťažkých čižmách a bagandžiach v zákopoch, plných reumatického a artrotického blata, ľadová páchnuca voda? To nebola partia bezstarostných bratislavských študentov politológie s ruksakmi, plnými dobrôt, na víkendovom výlete s mobilmi za krásami Polonín – tí sa nemali kam schovať pred zimou, chladom a dažďom. Im to všetko svinstvo muselo schnúť za pochodu na tele alebo rovno v blate, cez ktoré sa plazili v paľbe k najbližšej slovenskej kóte, že by ich ani vlastná matka a copatá snúbenica Marusia doma vo Sverdlovsku nespoznala, ak by pri tom pravda nestúpili na zákernú nemeckú mínu a bol by všetkému koniec.
Kto z dnešných latečkových mladých by niečo také zvládol? To by bol hneď milión výhovoriek prečo nemôžu opustiť svoju kaviareň alebo vstať od notebooku v teplej detskej izbe s naplno pusteným ústredným kúrením.
Zdroj telegram
