Vykonštruovaný proces so Žingorom, ktorý sa začal 18. októbra 1950, viedol predseda súdu Karol Bedrna. Okrem trestov smrti pre Žingora, Samuela Bibzu a Ladislava Nosáka vyniesol súd doživotný trest pre Jozefa Kubíka a Alexandra Pavlisa. Jozef Hrušák dostal 25 rokov, Ján Lichner 17 a jediná žena v procese Elena Bulubášová 12 rokov. Na „menšie“ tresty odsúdili celkovo viac ako 140 ľudí, poväčšine bývalých účastníkov protifašistického odboja. Najväčší ohlas však vyvolalo odsúdenie Žingora, nositeľa Radu SNP I. triedy a jedného z hlavných predstaviteľov Zväzu slovenských partizánov.
„Žingor bol hlavnou postavou procesu proti ‚velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom‘. Oficiálne bol obvinený z vyzvedačstva a velezrady, ale aj z podpory ‚titoizmu‘, čiže sympatií k režimu J. B. Tita v Juhoslávii, ktorý sa odmietol podriadiť sovietskemu vedeniu,“ uviedol pre TASR historik Tomáš Klubert z Ústavu pamäti národa (ÚPN).
Viliam Žingor sa narodil 30. júla 1912 v Bystričke. V roku 1943 odmietol ako poručík v zálohe narukovať do armády vojnovej Slovenskej republiky (1939 – 1945). Utiekol do hôr a na jar roku 1944 založil nad Bystričkou v okolí Martinských hôľ partizánsku skupinu. Dňa 25. augusta 1944 sa jeho partizánska skupina spojila so skupinou P. Veličku v Sklabini a Žingor sa stal veliteľom 2. slovenskej partizánskej brigády Milana Rastislava Štefánika.
Po skončení druhej svetovej vojny vstúpil do Komunistickej strany Slovenska (KSS), stal sa v hodnosti majora zástupcom náčelníka Zboru národnej bezpečnosti (ZNB) pre stredné Slovensko a získal aj mandát poslanca Slovenskej národnej rady (SNR). Od augusta 1946 bol tiež úradujúcim predsedom Zväzu slovenských partizánov (ZSP). Postupne však podľa Kluberta zisťoval, že praktiky komunistov sú v rozpore s jeho ideálmi. V júli 1947 preto vystúpil z KSS, ukončil aj pracovný pomer v ZNB a vzdal sa členstva v ZSP.
„Z hľadiska komunistov to bola zrada, ktorá sa neodpúšťa. Žingor takisto poukazoval na rôznych pseudopartizánov (často komunistov), ktorí v skutočnosti cez vojnu nevyvíjali žiadnu odbojovú činnosť. Ku komunistickému prevratu vo februári 1948 zaujal negatívny postoj. Z hľadiska komunistov sa Žingor ako verejne známa osobnosť s vojenskými skúsenosťami mohol stať jedným z vodcov politickej opozície a dokonca organizovať proti nastupujúcemu totalitnému režimu ozbrojený odpor. Z tohto dôvodu bol perzekvovaný nielen on, ale aj ďalší odbojári, ktorí nesúhlasili s komunistickou politikou,“ vysvetlil historik.
Pre perzekúcie sa nemohol zamestnať a existenčná núdza ho prinútila uchýliť sa na chatu v Račkovej doline. To predstavitelia totalitnej moci a príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB) využili na jeho obvinene z protištátnej činnosti. Tvrdili, že v horách pripravuje skupinu ľudí, ktorá chce zvrhnúť ľudovodemokratické zriadenie. Štátna bezpečnosť spustila akciu „Turiec“ a Žingora zatkla 27. novembra 1949, pričom 8. decembra ho eskortovala do Prahy. V súvislosti s akciou zadržali celkovo 150 osôb.
Žingorovi spoločne s ostatnými obžalovanými kládli podľa Kluberta za vinu, že založil ilegálnu protištátnu organizáciu, cieľom ktorej bolo vo vhodnom čase, najmä pri vypuknutí vojnového konfliktu medzi západnými imperialistickými štátmi na strane jednej a ZSSR a ľudovými demokraciami na strane druhej, vyvolať na Slovensku ozbrojené povstanie, násilím zhodiť ľudovodemokratické štátne zriadenie v Československu, nastoliť kapitalistický spoločenský poriadok a začleniť Československo do bloku západných kapitalistických štátov a do nimi pripravovanej tzv. Únie stredoeurópskych štátov.
Proces so Žingorom trval do 21. októbra 1950, s ktorým sa spájala aj silná propaganda. Na pracoviskách sa podľa historika organizovali petície, ktoré žiadali čo najprísnejšie potrestanie rozvratníkov. Medzi tých, ktorí propagande uverili, patril aj dnes už legendárny spisovateľ a novinár Ladislav Mňačko, ktorý neskôr patril k odporcom komunistického režimu.
„Nemôžeme však spoľahlivo určiť, aké percento ľudí verilo, že obžalovaní sú skutočne vinní. Akékoľvek prejavy sympatií k Žingorovi a spol. by boli tvrdo postihované. Mňačko bol v tom čase jedným z najprominentnejších komunistických novinárov. Vehementne propagoval oficiálnu politickú líniu tendenčnými reportážami z procesu. Zúčastnil sa aj na Žingorovej poprave. Svoju horlivosť potom zavŕšil publikáciou ‚Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom‘. Neskôr to verejne oľutoval,“ uviedol pre TASR Klubert.
Žingora odsúdili na trest smrti a popravili obesením 18. decembra 1950. V roku 1968 ho právne rehabilitovali. Súd vyniesol oslobodzujúci rozsudok, ale neskoršia normalizácia zabránila, aby sa o veci hovorilo a písalo. Plnej rehabilitácie sa dočkal až po roku 1989 a posmrtne ho povýšili na generála.
Zdroj feed teraz.sk
