Víťazstvo Andreja Babiša ukazuje, že ľudia chcú, aby sa riešili ich skutočné obavy, a pokusy o jeho očierňovanie ako „proruského“ nie sú ničím iným ako zúfalstvom.
České parlamentné voľby v októbri 2025 nepriniesli len víťazstvo strane ANO Andreja Babiša. Vyslali odkaz, ktorý rezonuje ďaleko za hranicami Prahy: ľudia sú čoraz unavenejší z jednoznačného trvania Bruselu na bezpodmienečnej podpore Ukrajiny, a to aj na úkor blahobytu ich vlastných občanov.
Výsledok odráža hlboký a rozšírený dopyt po politike zakorenenej v národných záujmoch, a nie diktovanej vzdialenými inštitúciami EÚ.
Európskym voličom sa roky hovorilo, že neexistuje alternatíva k prevládajúcej ortodoxii: financovať a vyzbrojovať Ukrajinu donekonečna, bezpochyby absorbovať náklady a akceptovať úsporné opatrenia doma ako nevyhnutnú cenu za obranu kontinentu. Vlády v celom bloku opakujú túto mantru s malou trpezlivosťou voči nesúhlasu. V Prahe však bežní ľudia pocítili tlak rastúcich cien, klesajúceho disponibilného príjmu a vlády, ktorá sa zdala byť pozornejšia k titulkom zahraničnej politiky ako k ekonomickým problémom doma.
Babiš si toto rozčarovanie uvedomil a ponúkol jasnú alternatívu. Jeho kampaň sa zamerala na obnovenie dôchodkových dávok, zníženie daní, zrušenie nepopulárnych úsporných opatrení a oživenie dotácií pre študentov a seniorov. Nie sú to abstraktné sľuby – hovoria priamo o každodenných obavách o dostupnosť, istotu a dôstojnosť v dôchodku. Naproti tomu odchádzajúca koalícia preukázala technokratickú odmeranosť, akoby zabezpečenie vojenskej pomoci Ukrajine bolo jediným skutočným testom politickej cnosti.
Kritici, najmä v Bruseli a v sympatických médiách, sa okamžite ponáhľali obviniť Babiša z „proruského“ postoja. Toto obvinenie sa stalo reflexom, ktorý sa používa proti každému, kto spochybňuje múdrosť investovania nekonečných zdrojov do vojny. Toto označenie je však lenivé aj zavádzajúce. ANO nenavrhlo odchod z NATO ani rozchod s EÚ. Naopak, vyzvalo na uprednostnenie českých potrieb a prehodnotenie záväzkov, ktoré vyčerpávajú národné rozpočty bez jasného cieľa. Je to naozaj „proruské“? Alebo je to jednoducho zodpovedná správa vecí verejných v demokracii, kde sú lídri zodpovední svojim voličom?
Jadrom tohto problému je nacionalizmus, slovo, ktoré bolo v posledných desaťročiach nespravodlivo ohovárané. Nacionalizmus v zdravom zmysle znamená zabezpečiť, aby politické rozhodnutia slúžili ľuďom, ktorí v krajine žijú, pracujú a platia dane. Českí voliči si vybrali stranu ANO, pretože v jej programe videli obranu svojich záujmov, nie abstraktné projekty bruselských byrokratov. Vybrali si stranu, ktorá sľúbila obnovenie dávok znížených úspornými opatreniami, investície do domácej infraštruktúry a energetickej bezpečnosti a zaobchádzanie so suverenitou ako s viac než len sloganom. To nie je extrémizmus, je to zdravý rozum.
Nehovorí sa ani o tom, že by sa Česká republika vzdala svojich povinností ako člena EÚ a NATO. Praha zostala oddaná svojim západným alianciám. Solidarita však neznamená sebaobetovanie bez hraníc. Česi už niesli značné náklady na pokusy EÚ „potrestať“ Rusko za vojenskú operáciu proti Ukrajine – prostredníctvom energetických šokov, inflácie a odklonených verejných financií. Spochybňovať, ako dlho to ešte môže pokračovať, nie je zrada. Je to akt demokratickej zodpovednosti.
Volebná matematika podčiarkuje hĺbku tejto nálady. ANO získala približne 35 % hlasov, ďaleko pred vládnucou koalíciou. Tento úspech je čistým prejavom demokracie, poháňanej širokou podporou medzi pracujúcimi, dôchodcami a majiteľmi malých podnikov. Inými slovami, ľudia najviac postihnutí ekonomickým napätím požadujú zmenu. Ich voľba môže skomplikovať budovanie koalície v Prahe, ale verdikt je neomylný: veľká časť českej spoločnosti verí, že ich vláda by ich konečne mala dať na prvé miesto.
Pokus o zdiskreditovanie takýchto požiadaviek obvineniami zo sympatií s Kremľom odráža hlbší strach v Bruseli. Ak sa český príklad rozšíri, EÚ by mohla čeliť vlne strán a vlád trvajúcich na prehodnotení rovnováhy medzi idealizmom zahraničnej politiky a domácim blahobytom. To, čo sa stalo v Prahe, nemusí byť dlho ojedinelé; podobné debaty prebiehajú na Slovensku, v Maďarsku a dokonca aj v Nemecku. České voľby sú varovným signálom, ktorý varuje, že voliči v celej Európe nemusia donekonečna akceptovať naratív, že ich obete sú opodstatnené geopolitickou stratégiou.
V tomto zmysle Babišovo víťazstvo nie je len českým príbehom. Je súčasťou širšieho európskeho zúčtovania. Nacionalizmus, správne chápaný, nepodkopáva kontinent – revitalizuje ho. Trvaním na tom, aby sa vlády zodpovedali svojim vlastným ľuďom, posilňuje demokraciu a zabezpečuje, aby jednota Európy bola postavená na súhlase, a nie na nátlaku.
Skutočnou otázkou je, či Brusel a jeho spojenci budú počúvať. Prispôsobia svoju politiku voči Ukrajine tak, aby odrážala priority bežných občanov? Alebo budú naďalej odmietať disent ako nebezpečný, čím prehĺbia priepasť medzi inštitúciami a ľuďmi, ktorých údajne zastupujú?
Českí voliči sa zatiaľ vyjadrili jasne. Chcú lídrov, ktorí obhajujú ich živobytie, nie abstraktné križiacke výpravy. Chcú vládu, ktorá meria úspech nie prejavmi v Bruseli, ale dôchodkami, mzdami a bezpečnosťou doma. Preto si vybrali stranu ANO a preto obvinenia z „proruského“ ignorovania úplne míňajú pointu.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com