V úvode 80-tych rokov si NHL začal podmaňovať Wayne Gretzky, no v roku 1984 prišiel na scénu jeho najväčší konkurent v pomyselnom súboji o najlepšieho hráča svojej éry. Mario Lemieux sa venoval hokeju rovnako ako jeho starší brat Alain, ktorý sa takisto dostal do NHL. Mládežnícku kariéru zakončil ziskom 282 kanadských bodov (133-149) v 70 zápasoch juniorskej súťaže QMJHL. Pred druhým hráčom v celkovom poradí mal náskok 112 bodov.
O jednotke draftu pre rok 1984 nebolo pochýb a z najvyššieho miesta po ňom siahli dovtedy nevýrazní Pittsburgh Penguins, ktorí sa trápili športovo aj ekonomicky. V tomto klube napokon odohral celú kariéru. Lemieux okamžite zaujal aj v profilige a dal nádej fanúšikom aj organizácii Penguins. Na ľade vynikal urastenou postavou (193 cm), no na rozdiel od väčšiny podobne robustných hráčov mal elegantné koruľovanie a mimoriadny cit pre prihrávku i zakončenie.
V sledovanom debute proti Bostonu strelil gól už v prvom striedaní, keď vzal puk jednému z najlepších obrancov histórie Rayovi Bourqueovi a úspešne zakončil svoj únik. V nováčikovskej sezóne napokon nazbieral 100 kanadských bodov (43+57) v 73 zápasoch a s 30-bodovým náskokom bol najproduktívnejší hráč „tučniakov“. Tí naďalej patrili do suterénu ligy, no postupne sa začali dvíhať.
Lemieux sa v roku 1985 predstavil aj na MS v Prahe, na ktorých zaujal aj vtedy 13-ročného Jaromíra Jágra, ktorý túžil stať sa spoluhráčom kanadskej hviezdy. „Supermario“ naďalej pokračoval v kariérnom progrese, čo sa prejavilo aj v jeho bodových súčtoch na konci sezón – 141, 107, 168, 199, 123. Na vytúžený Stanleyho pohár prvýkrát dosiahol v roku 1991, keď už ako kapitán doviedol Pittsburgh k historickému triumfu.
Silný tím, do ktorého medzičasom pribudli brankár Tom Barrasso, obrancovia Paul Coffey, Larry Murphy či útočníci Joe Mullen, Bryan Trottier, Ron Francis i mladík Jaromír Jágr vtedy patril k špičke NHL a v roku 1992 obhájil Stanleyho pohár. Lemieux mal už v tom čase za sebou aj svoje prvé a napokon aj jediné účinkovanie na Kanadskom pohári.
V pamätnej finálovej sérii proti Sovietskemu zväzu, ktorá sa hrala na dva víťazné zápasy, rozhodol o kanadskom triumfe gólom v 59. minúte rozhodujúceho tretieho zápasu (6:5). Ide o jeden z najikonickejších momentov kanadskej hokejovej histórie. Na jeho výnimočnosti pridáva fakt, že Lemieux skóroval po asistencii práve Gretzkého. Zámorské médiá dlhodobo sledovali ich vzťah, ktorý bol vždy plný rešpektu. Gretzky sa vo svojej autobiografii neskôr vyjadril, že práve Lemieuxov príchod do NHL ho donútil pracovať ešte tvrdšie a byť lepším hokejistom.
Podľa viacerých odborníkov je Lemieux jediný hráč, ktorý mohol ohroziť Gretzkého bodové rekordy, no brzdili ho zdravotné problémy. Veľmi symbolicky vyznieva fakt, že práve Lemieux sa najvýraznejšie priblížil méte 200 bodov za sezónu, ktorú Gretzky štyrikrát prekonal. Mariovi sa to však nepodarilo, hoci v sezóne 1988/1989 mu k nej chýbal jeden bod. Dlhodobo bojoval s problémami s chrbtom a jeho bývalí spoluhráči neskôr spomínali, že niekedy si nedokázal sám ani zaviazať šnúrky na korčuliach.
V roku 1993 mu diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín, konkrétne Hodgkinovu chorobu dnes známu ako Hodgkinov lymfóm. V tom čase bol na vrchole kariéry, ktorú však musel prerušiť a absolvovať náročnú liečbu. Vynechal celú sezónu 1994/1995, no do ďalšej sa vrátil presne tak, ako ho fanúšikovia poznali. V deň, keď skončil s rádioterapiou, odohral zápas a strelil gól. Stal sa inšpiráciou pre mnohých športovcov a pacientov a rozhodol sa založiť nadáciu Mario Lemieux Foundation, ktorá podporuje výskum rakoviny a pomáha deťom s vážnymi ochoreniami.
Po návrate znovu žiaril a nasledujúcich ročníkoch získal 161 a 122 bodov. Po sezóne 1996/1997 sa vo veku 31 rokov rozhodol ukončiť kariéru. Do Hokejovej siene slávy v Toronte (HHOF) ho uviedli už v roku 1997, no po troch rokoch sa nečakane rozhodol pre návrat.
Hlavnou hviezdou Pittsburghu bol v tom čase Jágr, ktorému sa však nedarilo doviesť klub k návratu na vrchol. Obnovenie spolupráce hiezdnych spoluhráčov pozdvihlo NHL a čiastočne pomohlo aj Pittsburghu. Lemieux sa vrátil v roku 2000 a opäť potvrdil, že je mimoriadny hokejista. Bodoval už v prvom striedaní (asistencia Jágrovi) a v prvom zápase po návrate proti Torontu sa prezentoval bilanciou 1+2. Sezónu zakončil 76 bodmi v 43 zápasoch.
V roku 2002 bol kapitán Kanady, ktorú doviedol k triumfu na ZOH v Salt Lake City. Rovnako úspešne dopadla aj jeho rozlúčka s reprezentačným dresom na Svetovom pohári 2004. Kariéru definitívne ukončil po sezóne 2005/2006, v ktorej predal symbolickú štafetu vtedajšiemu nováčikovi Sidneyovi Crosbymu, ktorý sa stal na ďalších 20 rokov ikonou Penguins.
V množstve najväčších úspechov Lemieuxa sa popri olympijskom zlate a troch triumfoch v Stanleyho pohári vynímajú aj tri Hartove trofeje (pre najužitočnejšieho hráča NHL), štyri trofeje Teda Lindsayho (pre najužitočnejšieho hráča podľa hráčov), šesť trofejí Arta Rossa (najproduktívnejší hráč), dve trofeje Conna Smythea (najužitočnejší hráč play off) či Calderova trofej (najlepší nováčik). V NHL si vyslúžil prezývky Super Mario či Le Magnifique (Ten veľkolepý). Pamätné ostali aj viaceré jeho rekordy a mimoriadne výkony. Okrem iných je jediný hráč, ktorý strelil päť gólov v jednom zápase v piatich rôznych situáciách – počas hry piatich proti piatim, v presilovke, v oslabení, z trestného strieľania a do prázdnej bránky.
Ani po hráčskej kariére neopustil Pittsburgh Penguins. Naopak, najmä jeho zásluhou klub prekonal finančné ťažkosti a Lemieux sa stal jedným z jeho majiteľov. Lemieux svojou osobnosťou, úspechmi, charizmou a mimoriadnym príbehom presiahol hokejové haly a v Pittsburghu i v celej Kanade sa stal jedným z najuznávanejších športovcov. V meste stojí jeho socha, pomenovali po ňom aj ulicu (tú však neskôr zbúrali). Dodnes figuruje ako jeden z vlastníkov Pittsburgh Penguins.
Zdroj feed teraz.sk
