Včera, medzi množstvom otázok padla jedna, ktorá ma prinútila napísať túto úvahu. Parlament, okrem iného diskutoval o Obecnej polícii. Nie veľmi širokú diskusiu obohatil svojim príspevkom jeden z našich najmúdrejších poslancov – Mgr. Ondrej Dostál. Preto si myslím, že je najmúdrejší, lebo aj v prípade, že by rokovali o správnej farbe slepačieho trusu, dokázal by sa veľmi odborne a hlboko fundovane vyjadriť.
Predkladateľovi položil otázku: Prečo by mestský policajt musel mať slovenské občianstvo. Veď k výkonu svojich povinností to nepotrebuje.
Podľa tejto teórie, by ani člen štátnej polície nemusel byť občan Slovenskej republiky, ani minister vlády, či prezident republiky by nemusel mať občianstvo Slovenskej republiky. S toho dedukujem, že by pánovi poslancovi úplne stačilo, aby mestský policajt bol Európan. Možno príslušník tej správnej civilizácie. Tak načo vlastne potrebujeme taký inštitút.
Príklad zo súčasnosti. Ak by minister obrany Jaroslav Naď mal úctu k štátnosti, nikdy by Slovensko neodzbrojil a nikdy by jeho vzdušnú obranu neodovzdal armádam iných štátom. Ak by poslanci mali rešpekt k štátnosti, nikdy by neprijali zákon o cudzích základniach na vlastnom území, ak by prezidentka citlivo vnímala význam existencie štátu a mienku jeho občanov, nikdy by hanebnú zmluvu DCA nepodpísala, ak by generálny prokurátor v tejto zmluve rozpoznal ohrozenie suverenity štátu vinníkov by žaloval a ak by Ústavný súd konal svoju zákonnú povinnosť, vinníci by zdieľali priestory v štátnych zariadeniach.
Opäť sa musím vrátiť k svojim návrhom na zmenu volebného systému do Národnej rady aj v oblasti podmienok pre kandidáta. Ak ani poslanec s právoplatne ukončeným právnickým vzdelaním nepozná význam občianstva pre existenciu štátu, evidentne tých päť požiadaviek nestačí. Od druhých volieb do NR-SR to vidíme stále jasnejšie. Podmienky a požiadavky musia výrazne obmedziť množstvo psychopatov, plagiátorov, protinárodne a protištátne orientovaných, nedovzdelaných, morálne a sexuálne neukotvených jedincov.
Tu vidím priestor pre okamžitú diskusiu uvedomelých odborníkov, širokú kampaň v médiách a priestor na verejné zhromaždenia. Nie také jalové protesty jednej politickej strany proti druhej, opozičníkov proti koaličníkom, príslušníkov bývalej vlády proti členom terajšej, ale tvorivé hľadanie fungujúceho výberu kandidátov, lebo ďalšie voľby, môžu celkom reálne znamenať koniec štátnosti. Nie koniec národa, ale zánik štátu.
Stačí, aby sa do poslaneckých ľavíc posadilo niekoľko Dostálov, Matovičových a Naďových vyberancov, Stohlovej vedátorov, Gröhlingových a Druckerových učiteľov, Pročkových umelcov, Kolíkovej právnikov, a koniec je jasný. Nie len, že nebude štát, ale nebudeme nič vlastniť a budeme šťastní. To určite nechcem, lebo viem, že „Mať svoj štát znamená život“.
Zdroj feed zsi.sk
