Slávny futbalista je držiteľom mnohých „naj“. Popluhár sa stal vôbec prvým najlepším futbalistom roka v Československej republike (v roku 1965). Ako prvý slovenský futbalista sa dostal do vybraného mužstva sveta (v roku 1963). Potom si obliekol aj dres výberu Európy a jeden z najslávnejších anglických futbalistov Stanley Matthews si ho pozval na veľkolepú exhibíciu pri oslave svojho jubilea. Odohral 62 medzištátnych zápasov. Debutoval hneď na majstrovstvách sveta 1958 vo Švédsku a odvtedy si zostavovatelia reprezentačných jedenástok za takmer desaťročie nevedeli nomináciu predstaviť inak ako s Popluhárom v strede obrany.
Získal bronz na ME 1960 vo Francúzsku i striebro na MS 1962 v Čile. „Pred odchodom do Južnej Ameriky nás každý odpisoval. V jedných viedenských novinách o nás dokonca napísali, že načo tam cestujeme, veď si ani neškrtneme… A napokon sme to dotiahli až do finále. Takou satisfakciou bolo, že sme po MS hrali s Rakúšanmi prvý prípravný zápas vo Viedni a vyhrali sme nad nimi 6:0,“ zaspomínal si Popluhár v rozhovore, ktorý poskytol TASR necelý mesiac pre svojou smrťou.
Vyše desať rokov bol pilierom obrany Slovana Bratislava. Pri ňom vyrástli a dostali sa do reprezentačného dresu takí vynikajúci slovenskí hráči, ako Alexander Horváth alebo Vladimír Hrivnák zo Slovana, ale aj trnavský Kamil Majerník alebo z východu Slovenska Jozef Bomba. V drese „belasých“ sa trikrát tešil z triumfu v Československom pohári. Experti ho stavali na úroveň hráčov ako Alfredo di Stéfano, Lev Jašin, Josef Masopust či Ferenc Puskás.
Popluhára objavil v Bernolákove tréner B-mužstva Slovana Viliam Vanák, keď tam zavítal so svojím mužstvom. Popluhárovi nestačila jedna pozvánka na tréning najlepšieho slovenského klubu, ale keď sa konečne objavil na trávniku Tehelného poľa, všimol si ho tréner áčka Jim Šťastný a ako bolo jeho zvykom, hneď mu pridelil prezývku „Bimbo“. Pripomenul mu totiž robustnú postavu dávneho viedenského kanoniera Bindera a jeho prezývku. Cesta do dresu belasého áčka však tým nebola otvorená. Ján Popluhár narukoval do Červenej hviezdy Brno a tam sa stal stabilným záložníkom. Stálo potom Slovan nemálo peňazí, aby ho získali na Tehelné pole. Tam mu Jim Šťastný našiel ten najsprávnejší post – stopéra. Tak sa začala kariéra najslávnejšieho slovenského futbalistu.
Popluhára obišlo niekoľko zaslúžených triumfov. Nikdy sa nemohol potešiť zo zisku titulu majstra Československa, hoci ich Slovan v tejto ére získal osem, iba blízko k tomu bol pri troch vicemajstroch. Tesne minul Popluhára aj najväčší triumf v histórii „belasých“ – Pohár víťazov pohárov v roku 1969. I keď dlho pomáhal na ceste k nemu, v danom okamihu bol takmer ako 35-ročný profesionál vo francúzskom klube Olympique Lyon. „Hral som za Slovan v prvom i druhom kole, no semifinále a finále už nie, lebo som prestúpil do Olympique Lyon. Bola to nová etapa v mojej kariére. Môj prestup vybavili funkcionári v podstate za jedno popoludnie. Z piatka na sobotu som cestoval do Francúzska, celkom sám, bez doprovodu. Keď som prišiel do Lyonu, pospal som si na hoteli dve-tri hodinky a večer o siedmej som hral prvý zápas. Mal som v nohách 1501 km, dal som si kávu a hral. Súčasní hráči také niečo nepoznajú. S Lyonom sme boli štvrtí, tretí v tabuľke, raz sme skončili druhí. Bola to pekná skúsenosť, aj keď som bol najhoršie plateným hráčom mužstva,“ uviedol v rozhovore pre TASR.
Na futbal nezanevrel ani vo svojom futbalovom dôchodku. Nevyšli mu pokusy v pozícii trénera, na ponuky byť funkcionárom nereagoval. Chcel byť v prostredí najbližšie k hráčom, prevzal na niekoľko rokov starosť o výstroj reprezentantov v začiatkoch slovenskej samostatnosti. „Bol som, som a aj budem človek, ktorý si za svojou robotou stojí. Nikto nevie, že ešte predtým, ako som bol kustód, som rozbiehal kontakty so sponzormi – Adidasom, Pumou, často som chodieval do Prahy. Tým som začínal, ale potom nemal kto robiť kustóda, tak som sa tej práce ujal. Bola to moja vizitka a myslím si, že za tú prácu ako aj za moju hráčsku kariéru, sa hanbiť nemusím. Nikdy som nemal hviezdne maniere a svoju prácu som si vždy vážil.“
Krátko po jeho smrti mu prezident UEFA Michel Platini udelil Smaragdový rad UEFA, od roku 2010 nesie jeho meno aj cena pre najlepšieho slovenského Futbalistu roka. V roku 1967 dostal Svetovú cenu za fair play (World Fair Play Award), a to konkrétne za zastavenie hry na MS v Čile po zranení Pelého. V roku 2002 mu prezident Rudolf Schuster udelil štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. V 1995 Jánovi Popluhárovi udelili aj Cenu fair play predsedu SOV za „celoživotné vystupovanie v duchu fair play“.
Zdroj feed teraz.sk
