Oľga Zöllnerová sa narodila 23. augusta 1935 v Bratislave. Ešte počas stredoškolského štúdia na obchodnej škole, si v novinách prečítala informáciu o konkurze do Dedinského divadla, ktoré bolo v rokoch 1948 – 1959 profesionálnym činoherným zájazdovým divadlom so sídlom v Bratislave. Konkurz úspešne zvládla a v roku 1952 sa stala členkou Dedinského divadla, v ktorom začínali aj Ivan Mistrík, či Leopold Haverl.
V divadle, s ktorým precestovala takmer celé Slovensko, strávila tri sezóny, pričom stvárňovala postavy mladých dievčat. Predstavila sa v úlohe Popolušky (Popoluška, 1953), Marianny (Lakomec, 1954), Nadeždy (Kalinový háj, 1954), či Hanky (Hrdinovia Modrej školy, 1955).
Jej herecké výkony zaujali divadelného režiséra Jána Klima, ktorý ju dotiahol do bratislavskej Novej scény a jej členkou sa stala v roku 1956. Na javisku Novej scény sa predviedla v žánrovo pestrej palete postáv. Od Mahulieny (Radúz a Mahuliena, 1956) čoskoro dospela k stvárňovaniu pre ňu blízkych rezolútnych a jazyčnatých hrdiniek, pri ktorých uplatnila svoj temperament a komediálnosť.
Takými postavami bola Líza Doolittlová (Pygmalion, 1961), Checchina (Klebetnice, 1963), Marína (Drotár, 1965), Beatrice (Mnoho kriku pre nič, 1966) alebo Trasorítka (Kocúrkovo II., 1982). Na doskách Novej scény sa objavila aj v roku 2014 v tragikomédii americkej dramatičky, nositeľky Pulitzerovej ceny Pauly Vogelovej s názvom Najstaršie remeslo.
Pred filmovou kamerou debutovala v roku 1955 ako 20-ročná v epizódnej úlohe slúžky Marky v satirickej veselohre Štvorylka (1955), ktorú režírovali Jozef Medveď a Karol Krška. Už o dva roky neskôr jej režisér Vladimír Bahna zveril stvárnenie hlavnej ženskej postavy v dnes už legendárnej snímke Posledná bosorka. Dej historického filmu sa odohráva v Trnave v 18. storočí a dotýka sa skutočnej udalosti.
Mladé dievča Júliu v podaní Oľgy Zöllnerovej, podľa ktorej maliar Peter namaľuje oltárny obraz Umučenie svätej Júlie, označia pobúrení cirkevní hodnostári za bosorku. Pred smrťou upálením ju napokon zachránia trnavskí študenti. V známej snímke si zahrala po boku hereckých osobností akými boli Mikuláš Huba, František Dibarbora, Karol Machata a Jozef Kroner.
S nakrúcaním filmu sa spája aj dramatická udalosť, ktorá súvisí práve s hlavnou ženskou predstaviteľkou. Nechýbalo totiž veľa a Oľga Zöllnerová, by aj v skutočnosti skončila v plameňoch. K udalosti došlo pri výrobe záverečnej scény, keď Júliu odvážajú na drevenom člne omotanú lanom a so sviečkou v ruke na horiace jazero. Režisérovi Bahnovi sa pri prvom pokuse zdalo, že plamene na jazere sú slabé, a tak pri opakovaní scény zapálili jazero silnejšie. Došlo však k výbuchu a plamene zasiahli aj samotnú herečku.
Medzi známe filmy, v ktorých Oľga Zöllnerová účinkovala patrí aj vojnová dráma Stanislava Barabáša Pieseň o sivom holubovi (1961), psychologická dráma Vladislava Pavloviča Most na druhú stranu (1961), kriminálka Andreja Lettricha Volanie démonov (1967), snímka Jozefa Režuchu Zločin slečny Bacilpýšky (1970), rodinný film Ivana Húšťavu Odveta (1979), dráma Martina Ťapáka Skleníková Venuša (1985), rozprávka Stanislava Párnického Šípová Ruženka (1990), či komediálna dráma Juraja Jakubiska Lepšie byť bohatý a zdravý ako chudobný a chorý (1992).
Od začiatku 60. rokov minulého storočia dostávala veľa príležitostí tiež v televízii, pričom jej herecké umenie sa stalo súčasťou aj legendárnych bratislavských televíznych pondelkov. Zahrala si v desiatkach televíznych filmoch a inscenáciách ako Hra o láske a smrti (1962), Sám vojak v poli (1964), Plynové lampy (1965), Matka (1967), Šagrénová koža (1972), Lucrecia Borgia (1974), Klebetnice (1978), Puto najsilnejšie (1990) alebo v rodinnom seriáli Škriatok (1995).
Oľga Zöllnerová je od roku 2024 laureátkou ceny Identifikačný kód Slovenska a 10. apríla 2025 jej udelili počas divadelného Festivalu Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom prestížnu cenu Kvet Tálie, ktorý sa udeľuje počas festivalových dní výhradne ženám – herečkám za ich výrazný prínos pre slovenské divadelníctvo.
Zdroj feed teraz.sk
