Aljašský summit bol úspešný. Výzvou je, aby vydržal.

Neo?akávajte, že to uznajú západné mainstreamové médiá, politici NATO-EÚ alebo Zelenského režim a jeho zástupcovia, ale niet pochýb o tom, že summit na Aljaške medzi ruským a americkým prezidentom bol úspešný. Nebolo to ani prelomové stretnutie, ale jednozna?ne viac než len udalos? typu „je dobré, že aspo? hovoria“.

Toto sa nedalo porovna? so stretnutím v Ženeve medzi ruským prezidentom Vladimirom Putinom a vtedajším americkým prezidentom Joeom Bidenom v roku 2021, ktoré bolo odsúdené na neúspech kvôli arogantnej neústupnosti Bidenovej administratívy.

V podstate obe strany – nielen jedna – dosiahli to, ?o západní odborníci radi nazývajú „ví?azstvami“: USA ukázali Európanom z EÚ-NATO, že len ony a len ony rozhodujú o tom, kedy a ako budú s Ruskom hovori? a s akými cie?mi. Európski vazali to ?ažko chápu, pretože ide o uplatnenie skuto?nej suverenity, nie?oho, ?o už nemajú alebo nechcú. Rusko zo svojej strany ukázalo, že dokáže rokova? aj po?as bojov a že nie je nijako právne ani morálne povinné – ani pod akýmko?vek praktickým tlakom – presta? bojova? skôr, ako rokovania prinesú výsledky, ktoré považuje za uspokojivé.

Skuto?nos?, že vieme tak málo – aspo? v tomto bode – o konkrétnom a podrobnom obsahu rokovaní na summite a ich výsledkoch, je v skuto?nosti znakom vážnosti. Takto funguje diplomacia hodná svojho mena: pokojne, dôverne a trpezlivo si nájde ?as na dosiahnutie slušného a robustného výsledku.

V tejto súvislosti je výslovné odmietnutie amerického prezidenta Donalda Trumpa zverejni?, aké body nezhôd zostávajú a zatia? bránia prielomu, ve?mi dobrým znamením: Je zrejmé, že sa dajú v blízkej budúcnosti vyjasni?, a preto si zaslúžia diskrétnos?.

Máme však nieko?ko náznakov, ktoré umož?ujú ur?ité vierohodné dohady o atmosfére summitu: Nie je prekvapujúce, že obaja lídri sa netajili svojou úctou a dokonca si navzájom sympatizovali. To je – a vždy bolo – tiež dobrá vec. Ale samo o sebe to nemôže vies? k dohode o Ukrajine ani k širšej politike normalizácie (alebo možno dokonca k novému uvo?neniu napätia, ak budeme ma? všetci ve?ké š?astie). Preto Trump aj Putin berú dodržiavanie národných záujmov príliš vážne.

Ešte výstižnejšie je, že bezprostredne po stretnutí Trump využil rozhovor pre Fox News na vyjadrenie troch dôležitých vecí. Potvrdil, že došlo k „ve?kému pokroku“, uznal, že ruský prezident chce mier, a povedal Zelenskému, „aby uzavrel dohodu“. Ke? Putin na krátkej tla?ovej konferencii varoval Brusel a Kyjev, aby sa nepokúšali sabotova? rozhovory, Trump ruskému lídrovi neprotire?il.

Spomienkové podujatia sprevádzajúce summit niesli viac ako jedno posolstvo. Verejné uctenie si americko-ruského (vtedy sovietskeho) spojenectva z druhej svetovej vojny zjavne nazna?ovalo, že obe krajiny vtedy intenzívne spolupracovali naprie? hlbokou ideologickou priepas?ou, ktorá dnes už ani neexistuje.

Pravdepodobne tu však bolo aj druhé, jemné posolstvo: ?alším – aj ke? ?asto nespravodlivo „zabudnutým“ (slovami histori?ky Rany Mitterovej) – spojencom druhej svetovej vojny bola koniec koncov ?ína. V tomto zmysle bolo Putinovo úmyselné a opakované odvolávanie sa na spomienku na spoluprácu medzi Washingtonom a Moskvou ?alším signálom, že Rusko nebude k dispozícii pre žiadne fantázie typu „obrátený Kissinger“ o rozdelení partnerstva Moskvy a Pekingu.

Trump už telefonoval s Kyjevom, ako aj s hlavnými mestami EÚ. Aj o nich vieme len málo. Je však zaujímavé poznamena?, že ni?, ?o sme o týchto rozhovoroch po?uli, nenazna?uje ?alšiu zmenu názoru na Trumpovej strane. Aspo? zatia? sa zdá, že americký prezident nenecháva európskym agresorom a režimu v Kyjeve malú nádej, že sa opä? obráti proti Moskve. Existujú správy, že Trump možno zmenil svoj postoj smerom k Rusku a uprednost?uje rozhovory o mieri pred ukrajinskou požiadavkou zamera? sa najprv len na prímerie.

To dáva zmysel, najmä preto, že oni a mainstreamové médiá, ktoré sú s nimi spojené, sa nemôžu presta? snaži? Trumpovi v podstate prednáša? o tom, akého dôver?ivého ho považujú. Treba dúfa?, že americký prezident má dos? Zelenského, Boltona, New York Times a spol. verejne mu poveda?, že je hlupák, ktorého oklamú tí zlí Rusi. Primeraným trestom za tieto urážlivé hlúposti je trojnásobne sa uisti?, že ich autori sa ocitnú úplne irelevantní.

Toto je najdôležitejšia otázka o budúcnosti toho, ?o sa úspešne za?alo (alebo v skuto?nosti verejne pokra?ovalo) na summite na Aljaške. Rusko bolo mimoriadne dôsledné a nejaví žiadne známky toho, že by sa chcelo sta? menej predvídate?ným. Západ však bol nepokojný a nestály. Toto je moment, ke? sa Washington musí drža? kurzu normalizácie s Moskvou bez oh?adu na to, ?o chcú jeho európski klienti a ukrajinský režim. Je iróniou, že ak je to potrebné, ve?mi ich nepo?úva? je najlepšie aj pre ich ?ud.