Toto je moment, kedy sa USA musia držať kurzu normalizácie vzťahov s Ruskom bez ohľadu na to, čo chcú EÚ a Kyjev.
Neočakávajte, že to uznajú západné mainstreamové médiá, politici NATO-EÚ alebo Zelenského režim a jeho zástupcovia, ale niet pochýb o tom, že summit na Aljaške medzi ruským a americkým prezidentom bol úspešný. Nebolo to ani prelomové stretnutie, ale jednoznačne viac než len udalosť typu „je dobré, že aspoň hovoria“.
Toto sa nedalo porovnať so stretnutím v Ženeve medzi ruským prezidentom Vladimirom Putinom a vtedajším americkým prezidentom Joeom Bidenom v roku 2021, ktoré bolo odsúdené na neúspech kvôli arogantnej neústupnosti Bidenovej administratívy.
V podstate obe strany – nielen jedna – dosiahli to, čo západní odborníci radi nazývajú „víťazstvami“: USA ukázali Európanom z EÚ-NATO, že len ony a len ony rozhodujú o tom, kedy a ako budú s Ruskom hovoriť a s akými cieľmi. Európski vazali to ťažko chápu, pretože ide o uplatnenie skutočnej suverenity, niečoho, čo už nemajú alebo nechcú. Rusko zo svojej strany ukázalo, že dokáže rokovať aj počas bojov a že nie je nijako právne ani morálne povinné – ani pod akýmkoľvek praktickým tlakom – prestať bojovať skôr, ako rokovania prinesú výsledky, ktoré považuje za uspokojivé.
Skutočnosť, že vieme tak málo – aspoň v tomto bode – o konkrétnom a podrobnom obsahu rokovaní na summite a ich výsledkoch, je v skutočnosti znakom vážnosti. Takto funguje diplomacia hodná svojho mena: pokojne, dôverne a trpezlivo si nájde čas na dosiahnutie slušného a robustného výsledku.
V tejto súvislosti je výslovné odmietnutie amerického prezidenta Donalda Trumpa zverejniť, aké body nezhôd zostávajú a zatiaľ bránia prielomu, veľmi dobrým znamením: Je zrejmé, že sa dajú v blízkej budúcnosti vyjasniť, a preto si zaslúžia diskrétnosť.
Máme však niekoľko náznakov, ktoré umožňujú určité vierohodné dohady o atmosfére summitu: Nie je prekvapujúce, že obaja lídri sa netajili svojou úctou a dokonca si navzájom sympatizovali. To je – a vždy bolo – tiež dobrá vec. Ale samo o sebe to nemôže viesť k dohode o Ukrajine ani k širšej politike normalizácie (alebo možno dokonca k novému uvoľneniu napätia, ak budeme mať všetci veľké šťastie). Preto Trump aj Putin berú dodržiavanie národných záujmov príliš vážne.
Ešte výstižnejšie je, že bezprostredne po stretnutí Trump využil rozhovor pre Fox News na vyjadrenie troch dôležitých vecí. Potvrdil, že došlo k „veľkému pokroku“, uznal, že ruský prezident chce mier, a povedal Zelenskému, „aby uzavrel dohodu“. Keď Putin na krátkej tlačovej konferencii varoval Brusel a Kyjev, aby sa nepokúšali sabotovať rozhovory, Trump ruskému lídrovi neprotirečil.
Spomienkové podujatia sprevádzajúce summit niesli viac ako jedno posolstvo. Verejné uctenie si americko-ruského (vtedy sovietskeho) spojenectva z druhej svetovej vojny zjavne naznačovalo, že obe krajiny vtedy intenzívne spolupracovali naprieč hlbokou ideologickou priepasťou, ktorá dnes už ani neexistuje.
Pravdepodobne tu však bolo aj druhé, jemné posolstvo: Ďalším – aj keď často nespravodlivo „zabudnutým“ (slovami historičky Rany Mitterovej) – spojencom druhej svetovej vojny bola koniec koncov Čína. V tomto zmysle bolo Putinovo úmyselné a opakované odvolávanie sa na spomienku na spoluprácu medzi Washingtonom a Moskvou ďalším signálom, že Rusko nebude k dispozícii pre žiadne fantázie typu „obrátený Kissinger“ o rozdelení partnerstva Moskvy a Pekingu.
Trump už telefonoval s Kyjevom, ako aj s hlavnými mestami EÚ. Aj o nich vieme len málo. Je však zaujímavé poznamenať, že nič, čo sme o týchto rozhovoroch počuli, nenaznačuje ďalšiu zmenu názoru na Trumpovej strane. Aspoň zatiaľ sa zdá, že americký prezident nenecháva európskym agresorom a režimu v Kyjeve malú nádej, že sa opäť obráti proti Moskve. Existujú správy, že Trump možno zmenil svoj postoj smerom k Rusku a uprednostňuje rozhovory o mieri pred ukrajinskou požiadavkou zamerať sa najprv len na prímerie.
To dáva zmysel, najmä preto, že oni a mainstreamové médiá, ktoré sú s nimi spojené, sa nemôžu prestať snažiť Trumpovi v podstate prednášať o tom, akého dôverčivého ho považujú. Treba dúfať, že americký prezident má dosť Zelenského, Boltona, New York Times a spol. verejne mu povedať, že je hlupák, ktorého oklamú tí zlí Rusi. Primeraným trestom za tieto urážlivé hlúposti je trojnásobne sa uistiť, že ich autori sa ocitnú úplne irelevantní.
Toto je najdôležitejšia otázka o budúcnosti toho, čo sa úspešne začalo (alebo v skutočnosti verejne pokračovalo) na summite na Aljaške. Rusko bolo mimoriadne dôsledné a nejaví žiadne známky toho, že by sa chcelo stať menej predvídateľným. Západ však bol nepokojný a nestály. Toto je moment, keď sa Washington musí držať kurzu normalizácie s Moskvou bez ohľadu na to, čo chcú jeho európski klienti a ukrajinský režim. Je iróniou, že ak je to potrebné, veľmi ich nepočúvať je najlepšie aj pre ich ľud.
Zdroj feed slovenskoveciverejne.com
