Ferencová sa podľa Lazoríkovej otvorene priznáva, že sa nikdy necítila byť umelkyňou v pravom zmysle slova. Desať rokov sa venovala súťažnému športu a neskôr pracovala ako osobná trénerka. Až vážne zdravotné a psychické problémy ju priviedli na úplne inú životnú cestu – k viere a umeniu.
„Začalo sa to úzkosťami, neskôr prišli depresie. Boli dni, keď som nedokázala vyjsť z domu, prestala som pracovať, úplne som sa stiahla. Navštívila som lekárov, liečiteľov, hľadala som riešenie v rôznych duchovných smeroch, ale nič nepomáhalo. Až keď ma jedna klientka zo Šariša nasmerovala ku sviatostiam a modlitbe, začala sa vo mne diať ozajstná zmena,“ spomína Ferencová.
Jej obrátenie sa k Bohu sprevádzal aj tvorivý impulz. Prvýkrát zatúžila niečo namaľovať, hoci nemala výtvarné vzdelanie ani ateliér. Napriek pochybnostiam a strachu začala maľovať, spočiatku kvietky a jednoduché motívy, no postupne vznikali obrazy plné symboliky, viery a vnútorného zápasu.
„Bolo to, akoby mi Boh cez tú tvorbu hovoril. V čase, keď som bola úplne na dne, som v modlitbe zažila silný moment, na ktorý nikdy nezabudnem. Pocítila som, že som milovaná, napriek všetkému, čím som bola a čím som prešla. A práve túto skúsenosť pretavila aj moja tvorba – chcem, aby každý obraz niesol kúsok tej nádeje,“ priblížila Ferencová.
Zdroj feed teraz.sk
