Po skončení druhej svetovej vojny okupovali Rakúsko v rokoch 1945 až 1955 víťazné spojenecké vojská. Podobne ako Nemecko bolo rozdelené na americkú, britskú, francúzsku a sovietsku okupačnú zónu a Viedeň spadala pod spoločnú správu. Od januára 1947 rokovali bývalí spojenci protihitlerovskej koalície o tom, v akom medzinárodnoprávnom rámci by sa malo stať Rakúsko po vojne suverénnym štátom.
Podpisu Štátnej zmluvy predchádzali roky rokovaní na základe tzv. Moskovskej deklarácie z 30. októbra 1943. V nej sa Sovietsky zväz, USA a Spojené kráľovstvo dohodli na svojich záväzkoch voči Rakúsku, ktoré bolo prvou obeťou Hitlerovej agresívnej politiky. Početné kolá rozhovorov medzi víťaznými mocnosťami a Rakúskom boli neúspešné najmä kvôli námietkam Sovietskeho zväzu. Jedným z hlavných sporných bodov bol tzv. nemecký majetok. Išlo vlastne o to, ako sa má naložiť s aktívami, ktoré si Spojenci (najmä Sovietsky zväz) nárokovali v Rakúsku ako vojnovú korisť a odškodnenie za vojnové škody.
Pokrok sa podarilo dosiahnuť až po smrti sovietskeho vodcu Josifa Stalina a nástupe Nikitu Chruščova k moci v septembri 1953. Moskva podmieňovala svoj súhlas s obnovením rakúskej suverenity neutralitou krajiny, v ktorej videla záruku vylúčenia anšlusu a tiež toho, že sa nestane členom Severoatlantickej aliancie. V apríli roku 1955 zavítala do Moskvy rakúska delegácia na čele so spolkovým kancelárom Juliusom Raabom.
Výsledkom rokovaní bol podpis Moskovského memoranda 15. apríla 1955. Rakúsko sa v ňom zaviazalo, že po stiahnutí okupačných vojsk vyhlási neutralitu ´podľa švajčiarskeho vzoru´ a súhlasilo s tým, že zaplatí Sovietskemu zväzu odstupné za jeho nároky na bývalý ríšsky majetok. Naopak Sovietsky zväz sa zaviazal, že podpíše Štátnu zmluvu a stiahne svoje vojská z Rakúska najneskôr do 31. decembra 1955.
Štátnu zmluvu 15. mája 1955 na zámku Belveder vo Viedni podpísali ministri zahraničných vecí Spojených štátov, Sovietskeho zväzu, Francúzska, Spojeného kráľovstva a Rakúska. „Rakúsko je slobodné!“ vyhlásil spontánne vzápätí po podpísaní dokumentu rakúsky minister zahraničí Leopold Figl.
Preambula Štátnej zmluvy, podobne ako Moskovská deklarácia z roku 1943, pôvodne obsahovala aj zmienku o spoluzodpovednosti Rakúska za druhú svetovú vojnu a národný socializmus. Tesne pred podpísaním dokumentu sa šéfovi rakúskej diplomacie Figlovi podarilo presvedčiť víťazné mocnosti, aby túto pasáž vynechali.
Hneď v prvom článku zmluvy sa konštatuje, že Rakúsko sa obnovuje ako „suverénny, nezávislý a demokratický štát“ a Spojenci sa zaviazali, že budú rešpektovať jeho nezávislosť a územnú celistvosť. V súlade s literou dokumentu mali vojská víťazných veľmocí do 90 dní opustiť krajinu a Rakúsku sa zakazovalo podniknúť kroky, ktoré by viedli k „jeho politickému alebo ekonomickému zjednoteniu s Nemeckom“. Zmluva nadobudla účinnosť 27. júla 1955 a zahrňovala aj zásadu rakúskej neutrality.
Samotná neutralita ale nebola jej súčasťou a spolkový zákon o neutralite prijal rakúsky parlament 26. októbra 1955. Deň pred tým opustili krajinu okupačné jednotky a od roku 1965 je tento deň v Rakúsku štátny sviatok.
Zdroj feed teraz.sk
