Nahromadili sa nám odrazu sviatky, len čo je pravda. V tesnom slede za sebou Veľkonočné sviatky, potom prvý máj a hneď na to aj deviaty máj.
Ako dôchodcovi to už u mňa v mojom dennom režime nič nemení, ale keď som bol zamestnaný tešil som sa ak sviatky padli na pracovný deň, ideálne na piatok alebo pondelok. Ako mladý som si nevedel predstaviť, že aj ja budem raz starý penzista – troťkoš šuchtavý – a nebudem sa musieť každé ráno holiť, v chvate čosi zjesť a utekať na autobus v kombinácii s električkou, aby som prišiel načas do práce. Ľudia by mali mať pracovisko hneď vedľa bydliska… aby nemuseli nikam cestovať. No ale povedzte to trebárs východniarovi z Prešova, ktorý dochádza každý týždeň cez celú republiku do Bratislavy. Také šťastie som ja ale nikdy nemal, že by moje pracovisko bolo aspoň na mojej ulici. Trep sa cez pol Bratislavy do roboty keď je už v apríli ráno o siedmej vražedná mestská horúčava na odpadnutie. Ideálne by bolo, že ráno vstaneš a pracovisko máš hneď vo vedľajšom dome, alebo o tri domy ďalej. Na to ale v Bratislave zabudni. Cesta to roboty mi obvykle trvala pol hodinu, ak samozrejme nebola na moste nejaká nehoda alebo zápcha, lebo sa to natiahlo aj na hodinu.
Jedno ráno už nebolo v tom nesympatickom maďarskom kĺbovom autobuse voľné sedadlo, stál som a kým sa autobus pohol, chytil som sa rúčky na chrbte jedného sedadla. Keď sa autobus pohol, letel som aj s tou rúčkou v ruke až dozadu k oknu a tam som lakťom narazil na akúsi ostrú kovovú hranu tesnenia veľkého zadného okna a hneď sa mi pustila z lakťa krv. Nemal som ju čím zastavovať, akurát som v aktovke našiel nejaké papiere, tak som si to priložil na ranu, ale to nebolo nič účinné. Urobil som vtedy v tom autobuse veľkú chybu, takú vy nikdy neurobte! Okamžite som mal ísť za vodičom, riešiť to na mieste a spísať aj zápisnicu o zranení lakťa a rúčke, ktorá bola iba nasadená, ale odskrutkovaná a úplne uvoľnená. V práci som si na to nalial Alpu, nejako to obviazal a telefonoval som do dopravného podniku Bratislavy, aby som sa sťažoval. Na druhý deň som tam zašiel a tí dvaja pracovníci odboru sťažností ma vítali s tým, že nikde žiadna rúčka v autobuse tej linky nebola uvoľnená. Šokovali ma tým, oni totiž „prevíti“ jedni úradnícki okamžite hneď v ten prvý deň zrejme volali všetkým vodičom tej linky, aby problém s chybným sedadlom našli a odstránili, aby mne celú vec druhý deň drzo zapreli. Horšie bolo, že tá rana bola dosť hlboká a nakoniec som skončil ešte aj s antibiotikami a trvalo tri týždne kým sa to ako tak zahojilo. A oni sa mi v DPMB ešte aj smiali do očí, že nič nebolo nikde uvoľnené.
Poučenie: ak sa vám niečo stane v hromadnom dopravnom prostriedku, ako sa stalo Zoldymu, že sa chytíte nejakej rúčky či madla, to je uvoľnené a vy s tým letíte a zraníte sa, riešte to okamžite na mieste, nech autobus trebárs aj zastane, to je jedno, to nie je váš problém. Potom už totiž nikomu nič následne nedokážete. Taký sme my národ…..
Ak mi niečo na dôchodku nechýba, je to rozhodne bratislavská MHD, aj keď musím uznať, že teraz funguje oveľa lepšie, a navyše mám ju v hlavnom meste po sedemdesiatke zadarmo. Čo mi je to platné keď už chvalabohu bývam inde.
Prajem pekný deň bez zranení a bez nutnosti niečo po domácky dezinfikovať a obväzovať.
Zdroj telegram
