Pre?ítal som si reakcie komentátorov na tla?ovú besedu koali?ných lídrov s ich ostrými vyjadreniami na adresu novinárov a považujem to za ?aleko vážnejší problém, ako by sa na prvý poh?ad mohlo zda?.
Od samého za?iatku, prakticky od 17. novembra 1989, u nás prebieha boj o charakter Slovenska a o moc nad ním. Ten sa nevedie iba v parlamente, to by z?aleka nesta?ilo, ale aj, a predovšetkým, v médiách. Vo výraznej miere, možno práve v rozhodujúcej miere, v médiách. Dokonca aj dnešné vojny sa v sú?asnosti vedú a vyhrávajú alebo prehrávajú v médiách. Problém so slovenskými médiami sa za?al ihne? po páde bývalého režimu ke? sa doslova cez noc zna?ná ?as? novinárskej obce oportunisticky „transformovala“ z žurnalistov, podporujúcich komunistickú stranu a vládu, na novinárov „pokrokových“, progresívne prozápadných, ktorí pochopili aké nové vetry odkia? dujú a nasko?ili na „vlak správnym smerom“.
Bolo až groteskné, ako sa z dlhoro?ného komunistického novinára stal novinár prozápadný. Netreba nikoho menova?, všetci ich poznáme. Dostali sa aj za poradcov našich prezidentov. Na za?iatku vznikali doslova komické situácie ke? sem prišli americkí mediálni experti, ako napríklad istý Grubisich z Washingtonu, na seminár do novozriadeného centra nezávislej žurnalistiky na Štefánikovej ulici v Bratislave a komplet všetci novinári v sále, vrátane Jána Fülleho za predsedníckym stolom, si museli založi? na uši slúchadlá lebo ich ruština im bola nani?, ale angli?tinu neovládali. Musel som sa smia?, jediný som si slúchadlá nenasadil lebo som angli?tinu vyštudoval v roku 1976 a okrem toho bytostne sa mi protivil povýšenecký a mentorský spôsob, akým to americké politické školenie prebiehalo.
Mediálny úrad, katedry žurnalistiky na našich vysokých školách ……to všetko je pekná vec. Ale kto tam na tých školách dnes u?í? Celé to je o tom, že viaceré „humanitné vedy“, vrátane napríklad politológie, masmediálnej komunikácie, žurnalistiky a zrejme aj sociológie, sú v tak hlbokej ideovej kríze, že ak by som sa na svojej alma mater na FFUK v Bratislave pri Dunaji ocitol v sú?asnosti na nejakej prednáške, tak z tej sivej budovy na Gondovej ulici vyletím von, budem kri?a? na ratu a zastavím sa až kdesi v Ra?i. Za ?alšie, a to je práve to podstatné: ako chcú Fico a Danko privies? k rozumu tú zbierku mladých slovenských politických aktivistov v prestrojení za novinárov ak majú obrovskú oporu v Západných médiách? V tom je totiž ten prašivý pes zakopaný. Ve? tie informujú o Slovensku, komentujú dianie a vládu u nás a strkajú nos do našich vnútorných vecí rovnako arogantne, povýšenecky bezo?ivo a s jasným politickým zameraním proti Ficovi, ako to robia domáce médiá tzv. hlavného prúdu. To je boj o moc prostredníctvom médií, vážení! Poviem to inak, medzi denníkom NEW YORK TIMES a denníkom SME nie je žiadny rozdiel, ?ert ako diabol, taká je pravda, a to je hlbší problém ako len zriadenie nejakého domáceho mediálneho úradu ?i skvalitnenie prípravy študentov na univerzitách.
Poznajúc a denno-denne riešiac problémy Slovenska s tým, ako Západné médiá informujú, resp. dezinformujú svojich ?itate?ov a divákov o Slovensku, ?o by aj s archívnym materiálom bolo na ve?kú doktorskú prácu, som v roku 1995 navštívil v Londýne uznávaného predsedu PRESS COMPLAINTS COMMISSION (komisia pre s?ažnosti na médiá), profesora Georgea Pinkera, aby som s ním prediskutoval problém priamo v sídle jeho úradu v Londýne. Má to totiž svoj vážny medzinárodný rozmer. Bol to zaujímavý rozhovor s inteligentným univerzitným profesorom, pamätám si jeho obsah dodnes. Profesora Pinkera (zomrel pred 3 rokmi) som v roku 1998 ako riadite? Slovenskej informa?nej agentúry (SIA) pozval na Slovensko ako vzácneho hos?a konferencie o etike žurnalistiky v Nitre, ktorú zorganizoval Marian Ostatník. Profesor Pinker prišiel aj so svojou asistentkou Laurou Perito. Mal som ho vtedy ako pozývajúca strana na rozhovor aj u m?a v pracovni.
Zdroj telegram
