Hoci témou besedy v Novom Meste nad Váhom v rámci projektu rešpektujem iný názor bol pokus Úradu vlády o vecný spoločenský dialóg, zákonite sa v takomto zložení panelu dostala nakoniec presne tam, kde sa nachádza aj celá naša extrémne rozdelená spoločnosť – do existujúceho status quo dvoch nezmieriteľných názorových táborov. A to aj napriek tomu, že sa jednotliví aktéri besedy navzájom roky poznajú a dokonca si tykajú a oslovujú sa krstným menom. Rovnako ako v mierke celoštátnej, ani v mikro mierke formátu takejto besedy sa to neskončilo podpísaním názorového prímeria. Zákopy sú na to príliš široké a hlboké a obe strany vytiahli na seba argumentačné armamentárium, známe z médií takzvaného hlavného prúdu, alternatívnych médií a sociálnych sietí.
Sme rozdelení, sme si toho vedomí, a takto to zostane aj naďalej. Slovensko je rozdelené rovnako, ako je rozdelená Amerika, hoci v našom prípade na iných pôdorysných základoch. Kde to teda celé začalo a prečo sme takto rozdelení, kvôli čomu a najmä odkedy – toho sa novembrová beseda v Novom Meste nedotkla, hoci mohla lebo bola dobrou príležitosťou dostať sa až k jadru celého existujúceho problému od jeho vzniku v celej jeho následnej komplikovanej a búrlivej genéze. Beseda sa venovala aktuálnemu názorovému rozdeleniu v témach ako je najmä vojna na Ukrajine, orientácia zahraničnej politiky štátu a problém médií. Detaily obsahu a priebehu zatiaľ ponechám bokom.
Kde to súčasné rozdelenie našej spoločnosti vlastne začalo, a aký je prapôvod dnešného stavu pokračujúceho rozdelenia na dva tábory? Začalo to celé v momente, keď sa Slováci začiatkom deväťdesiatych rokov rozhodli ašpirovať na to, aby sa vymanili z federácie a založili si svoj vlastný suverénny a nezávislý štát s hlavným mestom nie v Prahe, ale v Bratislave. V tej osudovej chvíli sme sa rozdelili na dva tábory a takto to trvá prakticky dodnes. To si treba uvedomiť a treba to stále pripomínať lebo v tom, ako sa vraví, je celý pes zakopaný. V rokoch 1991 a 1992 tu „vypukla“ naša studená občianska vojna – jedni za samostatný štát a druhí proti nemu. Vtedy sa do toho energicky zapojili úhlavní ideologickí nepriatelia štátnej samostatnosti v úlohe nezmieriteľných záchrancov Havlovej federácie ako je Martin Šimečka, Soňa Čechová, šéfredaktor SME Karol Ježík, Peter Schutz, Ľubomír Lintner, Eugen Korda a všetky tie Vášáryové, Szomolányiové, Gyárfášové, Gálovia, Mesežnikovovia a Dulebovia. Dnešné médiá ako Denník N, SME, Aktuality Sk, rádio Expres, časopis Týždeň a komerčné televízie, sú vlastne pokračovatelia „ideológie“, ktorá sa radšej vyhýba vysloveniu slova Slovensko a hovorí iba o „krajine“ napriek tomu, že si vypočítaví farizeji dajú „Slovensko“ dokonca do názvu svojej strany.
Samotný Robert Fico je dnes azda najznámejšou a najsymbolickejšou zákonitou obeťou bývalej federalistickej a dnešnej progresivistickej politickej sekty, čo je jedno a to isté, sformovanej a zradikalizovanej až do extrému v tých búrlivých časoch. Lebo v roku 1992, keď sa schvaľovala Deklarácia zvrchovanosti slovenského národa a Ústava SR, bol poslancom Slovenskej národnej rady (SNR) a hlasoval s presvedčením za obidva dokumenty. Je to pravda a sám Fico to nakoniec občas s hrdosťou pripomína. Vtedy sa v ich očiach nadobro odpísal a práve to je ten ťažký epochálny hriech, ktorý sa mu neodpúšťa a ktorý si nesie spolu s ním a pod jeho vedením aj celá jeho strana, a vlastne aj časť národa, ktorá volila strany súčasnej vládnej koalície. Nevidieť to, znamená nepoznať samotný historický dôvod a príčinu aj terajšieho rozdelenia spoločnosti vo všetkých témach. To nie je rekriminácia, to je jednoducho otázka stanovenia správnej diagnózy súčasného stavu. Tak, ako novinári Ľubo Huďo, Pavel Kapusta, Michal Zoldy a ďalší nikdy nestáli na strane takzvaných federalistov, rovnako sa ľudia ako je Šimečka, Schutz, Korda či dnešný Bárdy, Šnídl, Balogová a Závodský nikdy nestavali na stranu národne orientovaného tábora.
Zdroj telegram
