Internet ako taký sa na Slovensku využíva zhruba nejakých plus mínus 30 rokov, Facebook u nás začal v roku 2009, Lichtnerova Infovojna nastúpila na scénu v roku 2015, Slobodný vysielač sa prvý raz ozval v roku 2013…… tak čo tu bolo predtým? Bolo tu niečo aj vtedy, bol tu niekto? Samozrejme, že bol….. boli tu ľudia, ktorí sú názorovo presne tam, kde boli na strane zdravého rozumu a obrany práva na názor a slobodu slova aj pred tridsiatimi a viac rokmi ako komentátori, len tu vtedy ešte neboli technické a informačné možnosti, aké existujú dnes. Kolegovia Pavel Kapusta, Ľudo Števko, Eva Zelenayová, Maroš Puchovský, Július Handžárik, ja a niektorí ďalší sme minimálne už od roku 1990 pôsobili ako novinári a publicisti v Združení slovenských novinárov (ZSN), vystupovali sme s komentármi vo vtedy ešte normálnej STV, v Slovenskom rozhlase, Literárnom týždenníku a v denníku Slovenská republika. Niektorí, ako Roman Mistrík či Jerguš Ferko, už bohužiaľ nežijú.
Pavla Kapustu sa dnes napríklad nik nemusí pýtať, kde bol pred tridsiatimi rokmi, lebo bol vtedy mladým televíznym komentátorom a poznalo ho z obrazovky celé Slovensko. Rovnako aj redaktora STV Ľuba Huďa a mňa ako podpredsedu ZSN, televízneho komentátora, pravidelného prispievateľa do denník Slovenská Republika a redaktora cudzojazyčného časopisu o Slovensku. My sa dnes nemusíme nikomu predstavovať či hanbiť za to, čo sme vtedy robili a kde sme vtedy boli. Práve naopak. Pracovali sme v takých podmienkach a v takých informačných zdrojoch a kanáloch s prostriedkami tej doby, aké vtedy u nás existovali.
Kolegu Kapustu pred pár dňami ocenili za celoživotnú prácu dokonca aj v Prahe udelením medzinárodnej Krameriovej ceny za nezávislú žurnalistiku, obdivuhodne produktívny Ľubo Huďo napísal osem kníh, mne sa dostalo vlani ocenenia od Spoločnosti slovenskej inteligencie Korene a tohto roku od nadácie Pro Patria. Pred tridsiatimi rokmi sme sa v médiách denne verejne zastávali Slovenska, slovenského národa, jeho vzdelanosti, kultúrnosti a jeho práva na štátnu zvrchovanosť a samostatnosť. Každý z tých mladších a dnes na sociálnych sieťach aktívnych komentátorov nech si odpočíta od svojho momentálneho veku 32 rokov a hneď zistí a uvedomí si, kde vtedy bol a čo robil napríklad v takom roku 1992….. niektorí boli ešte príliš mladí a zatiaľ len študovali, niektorí sa dokonca v tom čase ešte len narodili alebo ťahali v škôlke káčera. Istý známy mladý kolega v Londýne vtedy v tom Anglicku ešte zďaleka nebol a netušil, že tam raz pôjde a bude odtiaľ vysielať, mladý Ľuboš Blaha chodil na vysokú školu, Edo Chmelár začínal, istá známa súčasná europoslankyňa tiež vtedy nebola vôbec viditeľná, Norbert a Adrian v tom čase asi ani nesnívali o tom, že raz založia Infovojnu a čo budú v nej robiť.
Ak si na to niektorí ľudia nepamätajú, za to my komentátori nemôžeme – buď jednoducho zabudli, alebo boli ešte príliš mladí a o politiku sa v tom období nezaujímali tak, ako sa zaujímajú dnes. Niektorí mi napísali: „Pán Zody, ja si vás z televízie nepamätám, ja som bola mladá, mala som vtedy dve malé deti, nesledovala som politiku a nezaujímala som sa o ňu ako dnes“. Iní, nechcem radšej menovať, vtedy nestáli na našej strane a svoje vtedajšie politické názory a postoje menili postupne až rokmi. Dnes sú na palube s nami, ale vtedy neboli – napríklad istý veľmi známy humorista si z ľudí ako sme my robil za slušné honoráre pred obecenstvom posmech, no dnes je naším obdivovateľom. Nuž, to je život, to nevymyslíš. Každý má právo na omyl. Ak o týchto veciach píšem, robím to v snahe, aby sme nezabudli na našu minulosť po roku 1992 aj po stránke novinárskej a komentátorskej, lebo vtedy sme bojovali s rovnakými silami ako dnes, ktoré ani vtedy nepriali Slovensku v takých médiách, ako bol denník SME, televízia Markíza, Slovak Spectator, Rádio Twist, časopis Plus sedem dní, Týždeň
Zdroj telegram
