Porobili sme v tomto štáte také chyby, že sa z toho už nedokážeme spamätať. Píšem tu o tom aj preto, lebo ktosi včera večer na YouTube napísal v reakcii na môj najnovší videokomentár, že neviem o čo teraz v tom spore ide a nemám o zdravotníctve ani šajn, s tromi výkričníkmi… Ale mám, odpovedal som, mám lebo som roky pracoval v zdravotníctve – dokonca na najrenomovanejšom Ústave preventívnej a klinickej medicíny s dvomi klinikami, kde som sa stal podpredsedom Etickej komisie na klinické skúšky nových liečiv a hoci nelekár, prekladal som do angličtiny vedecké práce našich špičkových medicínskych odborníkov a tlmočil aj spoluprácu s expertmi z USA, ktorí prišli na Slovensko učiť Trnavskú nemocnicu ako ju efektívne riadiť, a nakoniec odchádzali domov v údive, ako je možné riadiť nemocnicu na takej úrovni so skromnými finančnými prostriedkami. Všeličo si pamätám a všeličo viem.
A viem aj to, že tí naši veľkí profesori a docenti, bohužiaľ dnes väčšina už nežije, ktorých som mal možnosť v práci spoznať a pracovať ako prekladateľ v ich bezprostrednej blízkosti, by určite nešli do takých extrémov, do akých teraz ide Visolajský a spol. To neboli rýchlo-kvasení docenti a profesori medicíny, ktorí by získali vedecké hodnosti v tridsiatke, to bola stará lekárska elita, hrdá na to, že zložila Hippokratovu prísahu a dnes by len krútili hlavami nad tým, kam to niektorí momentálne ženú z politických dôvodov. Rovnako by dnes krútil hlavou aj skvelý herec Mikuláš Huba a jeho manželka operná speváčka, ak by videli svojho syna Martina burácať na politickej tribúne ako v tranze s papierom v ruke, lebo nedokáže z vlastnej hlavy voľne povedať pár vetami o čo mu ide, prečo, za čo a proti komu vlastne bojuje.2/2
