Nie raz sa stane, že sa niekto z komentujúcich pod videami s mojimi komentármi na YouTube s prekvapením pýta: „Pán Zoldy, kde ste boli doteraz?“, alebo „Pán Zoldy, nikdy som o vás nepočula, ale máte pravdu, treba aj minulosť pripomínať….“, alebo „Kto je ten Zoldy, v živote som o ňom nepočul. Skade ten človek zrazu vyliezol, nechce on teraz náhodou karieristicky kandidovať za nejakú národnú stranu?“ 🙂
Musím sa usmiať. Takže, prekvapení komentujúci nielen na YouTube, ale aj inde – kedy som sa prvý raz objavil pred televíznou kamerou s politickým názorom? Takú vec si človek pamätá do smrti. Bolo to piateho októbra 1990 na Hurbanovom námestí pred starou budovou Slovenskej národnej rady uprostred 15-tisícového davu, skandujúceho smerom k balkónu budovy na poschodí a naliehajúceho s prosbou na politikov pod vedením Vladimíra Mečiara, aby schválili návrh takzvaného Matičného jazykového zákona o štátnom jazyku.
Predstavte si to ľudia boží…. viac ako 15-tisícový dav v Bratislave. Odhadujem, že tam vtedy mohlo byť aj do 20 000 ľudí – demonštruje na námestí so slovenskými zástavami za návrh uzákonenia slovenčiny ako jediného štátneho jazyka na území Slovenska. Neuveriteľné, čo? Takto sa nám to naše Slovensko zmenilo na nepoznanie k horšiemu za rovných 35 rokov, takto neuveriteľne sme sa postupne zhovadili, prepáčte za výraz, za taký krátky čas. Viete si to dnes niekto vôbec predstaviť, keď v nenávistnom globalistickom dave slniečkárov pred Úradom vlády vejú freneticky všetky možné cudzie vlajky- americká, únijná a ukrajinská? Čo sa to s nami nešťastníkmi porobilo? Rozum sme za tie tri dekády načisto potratili, že sa necháme takto domagoriť a už sa na seba ani nepodobáme?
Ale vrátim sa k tomu pamätnému piatemu októbru 1990. V tom dave sa nedalo pohybovať, tak bol hustý, a ťahal sa dolu popri dome obuvi smerom k námestiu SNP. Pár krokov odo mňa postával nejaký zahraničný televízny štáb s kamerou, snímajúci balkón Národnej rady a ľudí okolo. Počul som cudziu reč, tak som sa štábu zo zvedavosti opýtal po anglicky odkiaľ sú a čo vravia na tú demonštráciu. Redaktorka s mikrofónom: „My sme Fínska televízia. Vy ste Slovák? Povedzte nám vy čo sa to tu teraz deje….“ Kameraman obrátil televíznu kameru na mňa a redaktorka mi strčila mikrofón pred ústa. Vravím do fínskej televízie: „Tu sa nedeje nič mimoriadne, akurát sa Slováci dožadujú, celkom logicky a oprávnene, aby parlament Slovenskej republiky schválil zákon o štátnom jazyku, ktorým má byť slovenčina, čo je správne, nie?“ Redaktorka na to „Lenže u vás predsa žijú aj národnostné menšiny, napríklad veľmi početná maďarská…. aj oni by museli povinne používať v úradnom styku slovenský jazyk?“ Ja jej na to „A zdá sa vám to čudné? My nie sme Kanada. A okrem toho, pozdĺž celého západného pobrežia Fínska, od samého vrchu za polárnym kruhom až po spodok, žije po švédsky hovoriaca menšina, ale beda ak im z nevedomosti poviete, že sú to Švédi. Okamžite sa dôrazne ohradia, presne ako nedávno vaša ministerka kultúry tu v Bratislave na medzinárodnej konferencii, keď prítomných v sále upozornila pozor, my nie sme Švédi, my sme po švédsky hovoriaci Fíni a samozrejme všetci dokonale ovládame a používame fínčinu. Pritom táto naša maďarská menšina na Slovensku má národnostné školy s vyučovacím jazykom maďarským, kde sa slovenčina vyučuje nezmyselne ako cudzí jazyk….. Máte to vy u vás doma takto vo Fínsku?“ A mal som televízny štáb z Helsínk na Hurbanovom námestí komplet informačne vybavený s tým, že my chceme presne to, čo je aj u nich doma vo Fínsku. Nič viac. Musíš niečo vedieť aj o svete, ak chceš brániť svoj národ. Vzápätí po rozhovore sa vrhli ku mne ustarostení okolostojaci: „Pane, kto to bol a čo ste im preboha povedali? Nenadávali ste na Slovákov?“ Hovorím „Nemajte strach, práve naopak, obránil som nás aj s celým zákonom o štátnom jazyku.“ Ľuďom sa uľavilo a poďakovali.
Zdroj telegram
