Po skon?ení druhej svetovej vojny si Sovietsky zväz upev?oval svoje pozície a svet sa za?al postupne rozde?ova? na dva nezmierite?né bloky. Kroky vedúce k nastoleniu totalitných režimov v krajinách východnej a strednej Európy vyvolávali vo vládnucich kruhoch v Spojených štátoch a v západnej Európe obavy o budúcnos? ?alších štátov starého kontinentu.
Ako prvý vystúpil s výzvou na obranu demokracie britský premiér Winston Churchill. V prejave v americkom Fultone 5. marca 1946 vyzval na odpor proti komunistickej ideológii a navrhol vytvori? spojenie anglosaských národov vo forme britsko-amerického paktu. Výsledkom sa stala o rok neskôr Trumanova doktrína, ktorá v marci 1947 znamenala prakticky za?iatok budovania systému obrany proti prenikaniu komunizmu do ?alších európskych štátov – riešila najmä otázku Grécka a Turecka.
V reakcii na rastúce napätie a bezpe?nostné obavy podpísali predstavitelia piatich európskych krajín – Belgicka, Francúzska, Holandska, Luxemburska a Ve?kej Británie 17. marca 1948 Bruselskú zmluvu. Na jej základe vznikla prvá povojnová vojensko-politická organizácia západoeurópskych štátov tzv. Západná únia, ktorá zabezpe?ovala kolektívnu obranu.
Ke?že obavy spojencov na?alej rástli, snaha vytvori? ešte silnejšiu politicko-vojenskú organizáciu silnela. Rovnako aj potreba zapoji? do spolo?nej obrany Spojené štáty a Kanadu. Legislatívne práce na vytvorení zmluvných základov potrebných na vznik Severoatlantickej aliancie sa zintenzívnili.
Reálnu podobu nadobudli 4. apríla 1949, kedy ministri zahrani?ných vecí 12 štátov podpísali vo Washingtone Severoatlantickú zmluvu. Dokument, na základe ktorého vzniklo NATO, vstúpil do platnosti 24. augusta 1949 po uložení ratifika?ných listín všetkých signatárskych štátov.
Zmluva obsahuje celkove 14 ?lánkov. K?ú?ový je ?lánok pä?, pod?a ktorého každá zo zmluvných strán považuje ozbrojený útok proti jednej alebo nieko?kým z ?lenských krajín za útok proti všetkým a zaväzuje sa v takom prípade individuálne alebo v súlade s ostatnými zmluvnými stranami „podniknú? akciu, ktorú bude považova? za nevyhnutnú, vrátanie použitia ozbrojenej sily“.
Zakladajúcimi ?lenmi Severoatlantickej aliancie boli v roku 1949 Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Holandsko, Island, Luxembursko, Kanada, Nórsko, Portugalsko, Spojené krá?ovstvo, Spojené štáty americké a Taliansko. V roku 1952 sa pridali Grécko a Turecko. V roku 1955 sa rozšírila o Nemecko, v roku 1982 o Španielsko. ?esko, Ma?arsko a Po?sko sa stali ?lenmi NATO v roku 1999.
V rámci najvä?šieho rozšírenia Severoatlantickej aliancie sa jej ?lenmi v roku 2004 stali Slovensko, Slovinsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko, Rumunsko a Bulharsko. V roku 2009 prijalo NATO medzi seba Albánsko a Chorvátsko, v roku 2017 nasledovala ?ierna Hora a v roku 2020 Severné Macedónsko. V roku 2023 vstúpilo do NATO Fínsko a zatia? posledným, v poradí 32. ?lenským štátom Severoatlantickej aliancie sa 7. marca 2024 stalo Švédsko.
Vo februári 1952 vytvorila Aliancia funkciu generálneho tajomníka. Prvým bol v rokoch 1952 – 1957 lord Hastings Lionel Ismay zo Spojeného krá?ovstva, pod?a ktorého Aliancia vznikla s cie?om „udrža? Ameriku v Európe, Rusko mimo západnú Európu a Nemecko pri zemi“. Sú?asným a v poradí 14. generálnym tajomníkom sa stal 1. októbra 2024 bývalý holandský premiér Mark Rutte.
V širšom ponímaní sa štruktúra NATO skladá z dvoch zložiek – z civilnej (administratívnej) a z vojenskej. Rozhodnutia sa prijímajú len so súhlasom všetkých ?lenských krajín, ktoré majú pri NATO svojich civilných stálych predstavite?ov (ve?vyslancov) a vojenských zástupcov.
Hlavným politickým rozhodovacím orgánom NATO je Severoatlantická rada (North Atlantic Council – NAC) so sídlom v Bruseli.
Zdroj feed teraz.sk
