Legendárny herec Karol Čálik oslávi v sobotu 15. marca svojich 80 rokov. Pri tejto príležitosti poskytol lovenský umelec Tlačovej agentúre Slovenskej republiky rozhovor.
-Aká bola vaša mladosť? Kto a čo vás počas nej ovplyvňovalo?-
V detstve som obdivoval, uznával každého, kto bol šikovnejší a zručnejší ako ja. A to bol skoro každý, kto bol starší odo mňa. Často som postával pri otcovom šijacom stroji a sledoval ho, čo všetko na tej mašine dokáže. Alebo som sa tešil na palacinky, ktoré som miloval a ktoré mamička obratne obracala vo vzduchu na panvici. A pritom si spievala. To bolo doma.
-Neskoršie ste istotne mali nejaké vzory. Boli z prostredia filmu, alebo inej oblasti?-
Čoskoro do môjho života vstúpili dva veľké vzory – Charlie Chaplin a Emil Zátopek – olympijský víťaz v behu na päť a desať kilometrov a v maratóne v roku 1952 v Helsinkách. Videl som to ako sedemročný chlapec v kine v rámci žurnálu. Odvtedy som všade, kam som išiel, bežal.
-Ako to vyzeralo? Kam ste vlastne bežali? Bolo to ako z filmu Forrest Gump?-
Bežal som do školy, do obchodu, miništrovať, na návštevu k babke a dedkovi, na Kopánku. Naši išli autobusom, boli to dva kilometre. Často som tam bol skôr ako rodičia. Bežal som do hudobnej školy s husľami, na vlak, proste všade až do 14 rokov, keď som začal chodiť na strednú školu. Stalo sa mi, že ma bežiaceho zastavili a pýtali sa: chlapče, stalo sa niečo? Vtedy som si uvedomil, že bežať cez mesto v mojom veku bolo už podozrivé!
-A čo váš druhý vzor – legenda nemého filmu a grotesiek Chaplin. Aký mal na vás vplyv?-
Bol to môj celoživotný vzor. Od prvého razu, kedy som ho ako chlapec videl v groteske, získal si moje srdce a môj obdiv. V kine Čas bežali nonstop hodinové bloky, v ktorých boli krátke cestopisné dokumenty a na konci bola vždy groteska. Takže často som sedel v kine aj tri-štyri hodiny, len aby som viackrát videl tuláka Charlieho ale i ostatných komikov – kráľov nemého filmu. No a keď som neskôr videl filmy Kid, Zlaté opojenie, Svetlá rámp, Svetlá veľkomesta, Diktátor, bol som vždy unesený. Jeho neopakovateľný, nenapodobiteľný humor – láskavý, nežný, dojímavý, neurážajúci, mi vždy pohladí dušu i srdce. Vďaka Vám, maestro.
-V minulosti ste sa pre magazín vášho divadla vyjadrili, že hercom ste vďaka cirkusu? Ako tomu bolo?-
Mohol som mať päť-šesť rokov, keď som po prvý krát videl cirkusové predstavenie. Samozrejme, že ma dianie v manéži hneď oslovilo, veľmi sa mi to celé páčilo. No najväčší úspech u mňa mali artistky, krasojazdkyne, poslabšie oblečené v šortičkách… a klauni. A keďže na artistky som si netrúfal, dosť dlho mi v hlave vírilo, že keď by som bol klaunom, dostal by som sa aj k artistkám.
-Čo považujete za najväčší úspech/úspechy vo svojej bohatej kariére?-
Hádam to, že som sa na doskách môjho materského Divadla Nová scéna dožil vďaka bohu 80 rokov. Ale to je skôr úspech mojej starostlivej manželky a už vyspelejšej lekárskej vedy. Takže je to kolektívny úspech, na ktorom som sa vo svetlých chvíľkach môjho života podieľal aj ja.
-S ktorými filmovými/divadelnými úlohami ste sa najviac stotožnili?-
Herec sa snaží stotožniť s každou postavou. Či je to postava malá alebo veľká, kladná alebo záporná, komická alebo tragická. Či je to v divadle, televízii alebo vo filme. Potom je tá postava pravdivejšia a presvedčivejšia. A je ich nespočetný rad.
-Ktoré to boli napríklad?-
Spomeniem aspoň niektoré. Mojou prvou úlohou na Novej scéne v roku 1966 bola postava Filip Plafón v operete Gejzu Dusíka Modrá ruža. Ďalej to bol kapitán v hudobnej komédii Husári, Carnero v klasickej operete Johanna Straussa Cigánsky barón. Z muzikálov spomeniem West Side Story, Hello, Dolly!, no najmä Doolittle z My Fair Lady. A v ostatnom čase starý divadelný kocúr Múz v muzikáli Mačky/Cats. V týchto tituloch som sa stretol s kolegami Gizkou Veclovou, Máriou Schweighoferovou, Oľgou Galovou, Grétou Švercelovou ako i s Jozefom Kuchárom, Karolom Vlachom, Jaroslavom Rozsívalom, Ivanom Krajíčkom, Jozefom Benedikom, Ivom Hellerom, Lacom Miškovičom, Antonom Balážom, s Milanom Lasicom, Julom Satinským. Výnimočné stretnutia boli s režisérmi Bedřichom Kramosilom, Petrom J. Oravcom, Jozefom Bednárikom, dramaturgami Daliborom Hegerom, Kamilom Peterajom a Gabrielou Vachovou.
-A vo filme?-
Čo sa týka filmových postáv, bolo ich vyše 60. Spomeniem moju prvú filmovú postavu z roku 1965 „Ryšavý“ v Námestí sv. Alžbety v réžii Vladimíra Bahnu. Tento režisér ma obsadil aj do postavy Tovariša vo filme Skrytý prameň. Dokonca s filmom Začiatok sezóny režiséra Zoroslava Záhona som sa dostal až na Svetový filmový festival do Havany. No a najmä film Noční jazdci v réžii Martina Hollého, tam som hral Štefana Hnátika. A samozrejme zbojník Jano z Pacha, hybského zbojníka v réžii Martina Ťapáka.
-V Pachovi odznela z vašich úst aj nezabudnuteľná a divákmi mimoriadne obľúbená veta: „Stoj, tristo hrmených!“. Vnímate to tak aj vy?-
Táto moja hláška „Stoj, tristo hrmených!“ ma sprevádza celý život, po celom Slovensku, všade kde sa objavím. Dokonca aj v Paríži pod Eiffelovkou. Mimochodom film Pacho, hybský zbojník tento rok oslávi 50-ku…
-Na ktorých hercov si najradšej spomínate, čo sa týka spolupráce?-
S vďakou spomínam na režisérov i spoluhercov ako Karol Machata, Jozef Kroner, Radek Brzobohatý, František Filipovský, Marián Labuda, Stano Dančiak, Pavol Mikulík, Ivan Palúch. Musím spomenúť aj Ivana Rajniaka, Ivana Mistríka, Michala Dočolomanského, Jozefa Adamoviča. V neposlednom rade rád spomínam aj na Emíliu Vášáryovú, Soňu Valentovú, Božidaru Turzonovovú, Idu Rapaičovú, Evu Rysovú a Magdu Pavelekovú.
-Vaším koníčkom je poľovníctvo, ako ste sa k nemu dostali?-
Na VŠMU bol mojim ročníkovým vedúcim Karol L. Zachar a asistentom vtedy mladý Štefan Kvietik. Pán Zachar ma naučil remeslu, ako robiť divadlo a ako ho mať rád, no a Štefan ma zase naučil, ako mať rád poľovníctvo. V rodine nebol nikto poľovníkom, no mňa to už z literatúry od detstva priťahovalo. Príbehy, život v prírode, lov, to bolo pre mňa niečo úžasného a keď som videl poľovnícku zbraň, úplne ma to vzrušovalo. Vojenské zbrane vôbec nie, ale lovecké, tie veru áno. V tom čase to boli nádherné umelecké diela, aj poľovnícka kapsa, oblečenie mi bolo veľmi blízke a vravel som si, že keď raz budem veľký, budem poľovníkom. A vidíte, obidve moje túžby – byť hercom aj poľovníkom, sa mi splnili.
Zdroj feed teraz.sk
